Navštívili sme štyri utečenecké tábory. Život v nich prebiehal pomaly a smutne. Žili v nich ľudia, čo museli zutekať zo svojich domovov a nevedeli, či sa tam dakedy ešte vrátia.
V malom stane sme navštívili matku s jej dcérami.
Rozprávala, že v jednu noc začali dopadať na ich dedinu smrtonosné strely, ničiace všetko živé i neživé. Jej muž, rovnako ako veľa iných dedinčanov, zahynul. Polovica domov bola zruinovaná. Nebolo iného východiska ako zutekať. Jej rozprávanie bolo dlhé, všetko sme nakrútili. Všimol som si, že nepovedala kto ich to napadol. Nakoniec som sa jej to teda spýtal.
" Čo ja viem? Bolo to v noci." - pokrčila ramenami a dodala. - "Vravia, že Srbi..."
Bola to odpoveď s otázkou...
Pri odchode z tábora som sa zastavil pri mamičke, ku ktorej sa túlilo prekrásne dievčatko. Otec dievčatka zahynul a ony dve ostali same. Matka si nevedela predstaviť svoju budúcnosť. Počas rozhovoru sa dievčatko zrazu prudko odlepilo od mamy a natiahlo ku mne ruky. Vzal som ju do náručia a ona sa ku mne silno pritisla. Cítil som jej mocnú lásku ku mne. Rovnakou láskou ešte nedávno objímala asi svojho otca. Odkedy jej otec zahynul, nahromadilo sa v nej toľko lásky, že sa z nej ušlo aj mne. Pripadalo mi veľmi kruté, že sme práve v takýto moment museli odchádzať. Tíško som jej zašepkal do ucha, že si ju vyfotografujem. Jemne som ju postavil na zem a zamieril na ňu objektív fotoaparátu.
Vlhko v očiach mi prekážalo pri zaostrovaní. V jej pohľade som videl smútok z nadchádzajúcej chvíle rozlúčenia na večnosť...
Bolo to pred siedmimi rokmi. Týždeň po našom odchode zmĺkli zbrane, vojnová tragédia skončila. Teraz by dievčatko mohlo mať deväť rokov. Kto vie, či našlo niekoho, koho nestratilo...
