- Tak takto to dál s tým socijalyzmom nepójde! - stihla by mi povedať tetka Tereza - ktorá vie robit také výborné makové lokše - v prípade, ze by som ju navštívil. A nielen, že by mi to povedala, ale by aj pokračovala.
- Já sa dzivým, čo tam tý hore robá. Maso neny, citróne su neny,... z čeho má človek varit?
Na tomto mieste by sa rezignovane zahľadela do zeme. Zbytočné by bolo dávať jej otázku, ako by to zariadila ona, keby mala takú moc. I bez otázky odpovedá.
- Já by som to teda ináč vedzela zarídzyt. Najskór by som porobila porádek na družstvách a moselo by to tam klapat podobrotky aleho pozlotky. A potom by sa vidzelo, či by neholo dost masa! No, alebo citróny! Prepánajána, za boha si nevím spomenút na néčo jednoduchšého, neš zarídzyt dostatek citrónof. Šak som négdze čítala, že za jedného živého zajáca dostaneme tonu citrónof, alebo nevím kolko. Krucinál, tak nech daju pochytat tých zajácof a nech ím to tam odlyfruju choda šecko a citrónof móžeme mat až po krk. Ale ono sa to šadze len sedzí a plánuje! Jáj, takto socijalyzmus nevybudujú any za pet rokóf. A aj tak je to šecko g nyčemu, ludzí nygdo neprerobí, každý bude len po svojém. A má recht, neska sa nedá nykemu verit. Minulý týden sa pýtam Gážičky, čo predáva v obchodze, či ím pryndu nejaké flanelové košele, ono je to taká vzácnost, taško sa to zhána. Povedala mi, že neví. Potom som sa dozvedzela, že ích na druhý den maly. Nech mi nehovorí, že to nevedzela. Ket som ráz u teho, tak to mosím vedzet, aj keby jak bolo. No né? - skončila by otázkou svoj monológ a zrejme by šla skontrolovať, či je všetko v poriadku v kuchyni. Potom, keby som mal šťastie, tetka Tereza by sa rozhovoríla o náboženskej otázke.
- Neska sa ma pýtal hen, Vylo Šebora, či ešče verím v Boha. Ná samozrejme, že verím, jak by né. Šak to je to posledné, čemu ešče móže človek verit. Nech si hovorí do chce, čo chce, Boch mosí egzystuvat! To dá preca rozum. Já som obyčajná sprostá žena, ale négdo to preca mosí šecko rídzyt. Svet mosél négdo stvorit, ten nemóhol vznyknút len tak, sám od seba, hala-bala. To človeku dáva cit, že négdo mosí byt nad nama. Ináč by to bol len chaos a zmatek. Neska je to len samý neznaboch, až je človeku taško u srca. Na to mosíme ráz šeci porádne doplacit! Nedaj Boch, aby prišlo k téj vojne a zostanú z nás len cucky. Potom bude uš neskoro!
V týchto miestach tetka Tereza by prešla na problémy vojny a mieru. Začala by z ostra.
- Krucinál, to nevím pochopit, že sa ešče neska najde - s prepáčeným - taký vól, kerý by scél vojnu. A furt sa négdze štvú a furt sa štvú, až nakonec ráz k téj vojne prinde. Jako keby neboly stačily tý dve. Ale já vím, v čém to je: šecy tý hlaváči sú na vyne. Já by som porobila porádek raz-dva. Povešat jedných aj druhých, postrílat a zaškrcit! Tu máš, na, čeho si si žádal! A by sme vidzely, či by ból porádek alebo né. Ale tý naší sa furt s nyma len hraju, jednaju s nyma jako v rukavičkách. To preca nemá cenu! Porádek mosý byt, nech už je jak je!
Tu by som tetke Tereze súhlasne prikyvoval. Ona by zopakovala svoj monológ v inej variácii.
- Skutečne to nygdaj nepochopím, že négdo sce vojnu. Šak pre nebeskú panenku Máriju, ket si len spomenem na tý dve, keré zme uš prežily!... Och, račšik nespomínat. A ono to bude len v tých penázoch. Podusit, jako hadóf by to maly, mizery jedný mizerné. Nech už ráz daju pokoj ludom! Čo by to nebolo krásne, keby zme sa šecy znášaly, jako ludé z ludma?
