Sklerotici na trhu

Akosi som si nevedel spomenúť, či som tam prišiel so ženou alebo bez nej. V ruke sa mi hompáľal iba prázdny „céger“. Peňaženka v ňom nebola, tak asi so ženou som prišiel, lebo peňaženku má vždy ona. Tak som sa obzeral okolo, kde by tak mohla byť. Keby som si aspoň spomenul, čo mala oblečené na sebe. V diaľke som zbadal ženu s prúžkovanou blúzkou. Áno, to bude ona, určite mala prúžkovanú blúzku. Iba tie bledoružové pásiky na blúzke sa mi akosi nezdali. Ona by si takú nekúpila. Alebo, že by mala modrý sveter? Nikde som nevidel žiadny sveter. Keby som videl modrý sveter, tak by to určite bola ona. Moja žena je vždy oblečená v niečom modrom. No v takej spare, aká je dnes, asi nikto nemá sveter, určite ani moja žena. Najskôr bude mať dajakú modrú blúzku. Len čo som si to pomyslel, v diaľke som zbadal ženu v modrej blúzke. Videl som ju odzadu. Rýchlo som sa davom predieral k nej. Keď sa mi to konečne podarilo, pozrel som sa jej do tváre. Ona sa pozrela na mňa tiež. Slušne som sa jej teda spýtal: „Vy asi nie ste moja žena, že?“ Ona sa usmiala a iba poznamenala: „Dedo, ja som pre vás príliš mladá, musíte hľadať nejakú staršiu!“ Uvažoval som o jej slovách. Nemohol som jej dať za pravdu, veď ja si pamätám, že dnes ráno moja žena bola mladá. Nie som si istý, ale ona chodí ešte do školy. Každé ráno o pol ôsmej odchádza do školy. Potom sa vráti aj s rožkami a raňajkujeme. Uvedomil som si, že v takom zmätku, aký je dnes na trhovisku, moju ženu nenájdem. Rozhodol som sa, že pôjdem domov a prídem ju hľadať neskôr popoludní, keď tu bude menej ľudí. Uvažoval som, ktorým smerom sa musím vydať, aby som sa dostal domov. Pre také príležitosti nosím stále vo vrecku kompas. Vybral som ho, počkal, kým sa strelka kompasu ustálila, otočil som sa smerom, kam mi ukazovala a vykročil som. No urobil som iba tri kroky a ďalej som sa nedostal, lebo v ceste mi stál stánok s pivom. Bol by som si dal pivo, ale ako, keď peňaženku má žena. Patálija za patálijou! Rozhodol som sa, že idem domov. Pre také príležitosti mám vo vrecku kompas. Na moje prekvapenie, strelka kompasu ukazovala na mňa. Múdry kompas, on vie, že ja som jeho majiteľ. Spomenul som si na ženu. Prišiel som na trh s ňou, či bez nej? A vôbec, mám ja nejakú ženu? Čo, ak som sa nikdy neoženil. Pozrel som sa na košeľu, čo som mal na sebe. Bola vyžehlená! Určite som teda ženatý! Nikdy v živote som si nedokázal nič vyžehliť. Musím ju teda ďalej hľadať. Dal som si dlane k ústam a mocne som zakričal: „Žena moja, kde sííí?“ Všetci sa obzreli na mňa a pri mne sa ozvala moja žena: „Čo vyrevuješ? Veď som tu! Kade si sa motal? Ja musím nosiť ťažké tašky a ty sa tu prechádzaš s prázdnym cégrom. Na, zober to, ideme domov!“ A urobili sme tak, ako povedala moja žena, šli sme domov. Moja žena je veľmi múdra, ona sa vyzná nielen na trhovisku, ale aj v celej Bratislave. Vôbec nepotrebuje kompas. O chvíľu sme boli doma...