Sen, ktorý vám chcem vyrozprávať, bol určite zvláštny. Kráčal som v ňom naprieč zatrávnenou záhradou. Vyzerala byť opustená, neudržiavaná. Stromy boli staré, ploty pováľané. Tráva bola vysoká, chodník cez ňu krivoľaký, nie často používaný. Vedel som, že touto záhradou kráčam ku svojmu konkrétnemu priateľovi Vilovi M.
Bol som už v polovici záhrady, keď som v tráve zbadal metať sa úbohé vtáča. Predstavte si, celé bolo omotané bielou niťou. Nevládlo sa z nití vymotať. Opatrne som k nemu pristúpil. Bálo sa ma, lebo ešte viac sa snažilo dostať sa z nepríjemnej situácie, aby mohlo použiť pre útek – či úlet – svoje krídla. Bola to márna snaha úbohého vtáčaťa. Bez mojej pomoci by sa dlho trápilo. Jemno som ho vzal do rúk, no predsa som musel mocnejšie stlačiť ho prstami, aby som mohol postupne z neho dávať nite dolu. Šlo to pomaly, ale aj preto, že vtáča bolo stále nepokojné.
-Vydrž, vtáčatko moje, vydrž, veď ja ti nechcem ublížiť! – snažil som sa ho ukľudňovať pokojným hlasom.
Aj tak sa vtáča metalo celý čas, čo som mu pomáhal vyslobodiť sa. Keď sa mi to konečne podarilo, ufrnklo mi z rúk a v niekoľkých sekundách sa mi stratilo z očú, kdesi medzi stromami v susednej záhrade.
Bol som z toho sklamaný. Veď to vtáča muselo pocítiť, že som mu neubližoval. Naopak, bez mojej pomoci by bolo možno zahynulo. Nedajboh, že by ho tam - také zamotané - miesto mňa našla zatúlaná mačka. Už by z neho dávno lietali pierka po záhrade.
Čím to je, že sa nás tak živá príroda bojí. Ako to, že za záchranu života nevie to vtáčatko ani poďakovať...
V tom ma vyľakalo zatrepotanie krídel pri mojom ľavom uchu. Na rameno mi sadlo vtáča, zrejme to isté, čo som ho zachránil. Bola to iba sekunda, čo si odpočinulo na mojom pleci. Raz zaštebotalo a už bolo zase preč.
Až teraz som si uvedomil, že to bol iba sen. Veď, ako by sa mohlo stať, že by mi vtáčik, večne sa strachujúci o svoju slobodu, naozaj pristál na rameni...
