Už predtým, v jeden večer boli u nás dvaja postarší radoví nemeckí vojaci. Boli smutní, so strachom očakávali priebeh nasledujúcich dní. Pamätám si krátku vetu, ktorú jeden z nich povedal. Ani neviem ako, ale tej vete som rozumel.
- Hitler kaput!
Bolo to jasné, blížil sa prechod frontu. Otec najprv vymyslel, že ho prečkáme v prednej izbe, pohodlne usadení v parádnom trojkresle v rohu miestnosti. No nakoniec uznal, že bude lepšie skryť sa u Herchlov v pivnici.
Príchod frontu sa očakával od východu a dom i s pivnicou bol od východu z časti krytý veľkou sýpkou, v ktorej mali Nemci sklad nevojenského charakteru. Teplo sme sa poobliekali, zobrali sme teplé deky a ešte za svetla sme sa tam odsťahovali. Miesto sa nám ušlo uprostred pivnice oproti vchodovým dverám. Na zemi bola už pripravená slama a na nej sme si upravili miesto pre mňa, pre mamu a pre otca. Dvaja starší bratia ostali doma, aby nás náhodou niekto nevykradol.
V pivnici bola tma, sem tam si niekto zapálil sviečku. Po chvíli sme si privykli na blikotavé svetelné fľaky na okrúhlej klenbe z tehál a kamenia. Ženy sa začali nahlas modliť, Chlapi postávali vonku pred pivnicou a tam si pofajčievali vlastnoručne ušúľané cigaretle. Občas prišli bratia, aby hlásili, že doma je všetko v poriadku a zasa odišli. Ktosi prišiel so správou z Mestečka, že v Častej už niet žiadneho Nemca.
Všetky správy boli optimistické. Pokojné monotónne modlenie ma uspávalo. Ležal som medzi mamou a otcom. Cítil som sa bezpečne. Nakoniec stíchlo i modlenie a nastalo relatívne ticho.
No bolo to ticho pred búrkou...
Inferno nastalo krátko pred brieždením. Ruskí delostrelci sa zamerali na sýpku, o ktorej zrejme vedeli, že ju Nemci používali ako slad. Mali sme šťastie, že to nebol muničný sklad. Hned prvé mohutné detonácie nenechali nikoho pokojne spať. To už aj moji bratia sa prišli skryť za nami do pivnice. Muži sa držali, no ženy vykrikovali, plakali, modlili sa. Ja som to vnímal ako čosi nové, čo som ešte nikdy nezažil a nikdy som o niečom takom ani nepočul. Myslím, že ani dospelí si to nevedeli predstaviť.
Jeden zásah dostal aj dom, pod ktorým sme v pivnici hľadali ochranu. Zachvel sa v základoch a z okrúhleho stropu sa sypal na nás prach. Našťastie len prach a nie tehly a kamene. Niektorí z mužov sa šli presvedčiť, či náhodou dom nezachvátil požiar. Vrátili sa však so správou, že všetko je v poriadku, iba v priečelí domu je asi metrová diera.
Delostrelecká príprava bola krátka. Keď Rusi nezaznamenali žiadnu odozvu, zrejme pochopili, že Nemci sú už niekde za horami. To už riadne svitalo a chlapi-prieskumníci zvestovali, že od Borovej, krížom cez polia k Častej sa rúti mrákava jazdcov na koňoch, niekoľko tankov a za nimi pešiaci. O chvíľu sa okolo nás začala ozývať streľba zo samopalov a pušiek. Guľky svišťali aj ponad mlyn, pod ktorým sme sa skrývali. Chlapi sa radšej tiež ukryli v pivnici, dvere riadne zahasprovali zvnútra.
Po chvíli streľba stíchla. No odvahu vyjsť von nemal nikto. Čo ak sa tam okolo pohybujú vojaci. Najmenší podozrivý pohyb by mohol zmiasť vojaka so samopalom, čo by mohlo zasa zapríčiniť zbytočnú tragédiu. V pivnici bolo ticho ako v hrobe. Deti neplakali, ženy sa modlili iba v duchu, chlapi nemali odvahu zapáliť si cigaretu Do ticha sa ozvalo z vonku mocné zabúchanie na dvere. Hoci sa mi kričať nechcelo, mama ma privinula k sebe a rukou mi držala ústa. Nebránil som sa, ba cítil som sa tak bezpečnejšie. Nikto z chlapov nemal odvahu priblížiť sa ku dverám.
- Atkrójte dveri! - ozval sa ostrý rozkaz v ruštine.
Ktorýsi z chlapov usúdil, že bude predsa len lepšie poslúchnuť rozkaz. Pristúpil ku dverám, odhasproval ich a opatrne otvoril. Vonku stáli traja ruskí vojaci so samopalmi, namierenými do dverí pivnice.
- Jesť zďes Ňemci? – spýtal sa jeden z nich opäť ostrým vojenským hlasom.
- Né, tu su neny žádný Nemci, len ludé z našéj ulyce! – odpovedal chytro chlap, čo otvoril dvere.
Ruský vojak vytiahol silnú baterku a opatrne s ňou preveril priestor pivnice. Bola to neveľká pivnica, ľahko zistil, že sú tam väčšinou ženy a deti. Všetci chlapi museli vyjsť von. Spolu s mojimi dvomi bratmi ich tam nebolo viac ako deväť. Vojaci ich vonku prezreli, či nemajú pri sebe nejaké zbrane. Potom ešte raz prezreli poriadne pivnicu, či sa tam predsa len nejaký Nemec neskrýva. Keď zistili, že je všetko v poriadku, priateľskejším tónom povedali, že keď hodinu nebudeme počuť žiadnu streľbu, môžeme pokojne odísť do svojich domov.
Streľbu sme nepočuli, tak sme sa vybrali aj s našimi dekami a perinami domov. To už svietilo krásne jarné slnko. Začínal Veľkonočný pondelok, 4.apríl roku 1945.
Doma nás čakalo prekvapenie. Ani neviem povedať, či radostné alebo smutné. Možno, že viac radostné. Roh našej izby, kde sme mali prečkať prechod frontu, bol odstrelený aj s trojkreslom, na ktorom sme mali všetci sedieť. Na dvore sme zistili, že mína prederavila náš chliev, v ktorom – našťastie – nebola žiadna koza ani prasiatko. Rovnako prederavila chliev ďalším susedom. Explodovala až u ďalších susedov. Tam mali kozičku a – bolo po nej.
Na Pažici prišlo k tragédii. Jeden nemecký vojak neodišiel so svojou jednotkou. Urobil si strelecké hniezdo pri moste a odtiaľ ostreľoval tri ulice. Rusi sa k nemu nemohli dostať. Podarilo sa mu ich niekoľkých zastreliť. Nakoniec však spotreboval všetky náboje a potom mu už nebolo pomoci. Rusi ho dlho vypočúvali. Neviem, čo sa od neho dozvedeli. Krátko po tom, ako sme sa vrátili do nášho rozstrieľaného domu, videl som, ako traja vojaci viedli toho Nemca dolu našou ulicou. Hlavu mal ofačovanú, cez gázu mu presakovala krv.
Bývali sme na konci ulice, cesta ďalej viedla do polí. Šiel som za nimi, bol som zvedavý, kam nemeckého vojaka vedú.
Jeho cesta nebola dlhá. Neďaleko cez cestu bola vykopaná tanková prekážka. Bola to asi tri metre hlboká a tri metre široká priekopa, v tom čase plná jarnej vody. Tam ho vojaci postavili na okraj priekopy. Bez dlhého uvažovania jeden z nich od chrbta pristúpil k nemeckému vojakovi, vytiahol pištoľ a strelil mu odzadu do hlavy. Jeho telo stratilo schopnosť udržať sa v stoje a zosunulo sa do chladnej vody. Vojaci ani nepočkali, kým sa telo ponorí. Ani chvíľu sa nezamysleli nad jeho smutným koncom. Zrejme skôr mysleli na svojich druhov, ktorých Nemec zastrelil.
Vojaci odišli, ja som chvíľu stál nad kalnou vodou. Mŕtve telo sa strácalo v hlbine. Trocha krvi z jeho rany sfarbilo vodu. Prečo neodišiel so svojimi druhmi ešte včas pred príchodom Rusov? Strieľal do poslednej rany. Neviem koľkých Rusov zastrelil. Musel vedieť, aký bude jeho osud. Napadlo mi vtedy iba jedno – bola to samovražda.
Odvtedy celý môj život – dnes je to práve 62 rokov - myslím na toho človeka. Keď som sa začal učiť čítať a písať, vravel som si, že raz o ňom napíšem poviedku. Tým som nemyslel na túto moju spomienku. Mal som na mysli varianty príbehu, ktoré by bolo možné brať do úvahy ako motiváciu jeho konania. Neviete si predstaviť, koľko tých možností mi za tie roky napadlo...
