Výpravca by už vlak poslal ďalej, no čaká na starkého, ktorému sú schodíky privysoko. Pomáha si dreveným kosiskom. Akoby dlhou palicou, opierajúc sa oň, nakoniec svižne zoskočil. Spokojný sám so sebou obzerá sa okolo seba, ale nikto si nevšimol jeho "športový" výkon. Snáď iba výpravca, ten však už dáva strojvodcovi znamenie k odchodu. Vlak sa pohol na svoju ďalšiu púť hore Považím.
Starký ostal sám. Obzerá si svoje drevené kosisko, ku ktorému je starostlivo priviazaná do papiera zabalená kosa. Zotrel si spotené čelo a pobral sa pred budovu nádražia, k autobusovej zastávke. Stojí tam zopár ľudí, každý zahĺbený do svojich myšlienok. Väčšinou ženy, pretože muži čakajú na autobus pred krčmou na druhej strane ulice. Starký sa zapozeral na chlapov s krígľami speneného studeného piva, nasucho prehltol. Rozhodol sa, že si tiež hodí jedno pivko. Ale kosu sa mu nechce ťahať so sebou. Pokúša sa oprieť ju o stenu. No akosi sa kose nedarí stáť. Ako opitá kĺže sa po stene, znova a znova musí ju starký pridŕžať a na rovnej stene hladať pre ňu vhodnejšiu polohu..
- Stoj kurvo! - zahrešil jej nakoniec celkom chlapsky a kosa poslúchla. Mladá žena intelektuálneho vzhľadu, ktorá starkého celý čas pozorovala, neubránila sa úsmevu. Starký si to všimol, prihovoril sa k nej.
- Panička drahá, neomerkovali by ste mi tú kosu? Smädí ma, chcel by som si dať pivo, - rukou ukázal na krčmu.
Ženu prekvapila starkého prosba.
- No,... dobre, ale o dvadsať minút mi príde autobus.
- Nebojte sa, panička, ja viem pivo vypiť tak, že ani neprehltnem.
Starký sa pobral cez ulicu do krčmy. Žena pozerá na kosu opretú o stenu. Nenápadne a hanblivo sa k nej priblížila: keď strážiť, tak strážiť. Predsa len sa obávala, či sa starký stihne vrátiť. Ale jej obavy boli zbytočné. Starký sa vrátil skôr, než by stačil vypiť pivo. Zlostne frfle už cez cestu.
- Bodaj ho šľak trafil! Svet nevidel taký poriadok! Vraj mu pivo došlo a nový sud nenarazí, pretože ide na pohreb. Mal robiť hrobára a nie krčmára.
Starký vyhrabal z vrecka cigarety, jednu si pripálil. Riadne si potiahol, to ho upokojilo.
- Možno je tak dobre. Isto by som sa nacecal ako cecok. V domove dôchodcov sa nedá.
Žena spozornela.
- Vy žijete v domove dôchodcov?
Starký nemo prikývol a opäť si potiahol z cigarety.
- A kam ste sa vybrali s tou kosou? - pýta sa žena ďalej.
Starký pozrie na ženu, potom na kosu.
- Idem domov. K deťom, narobiť sa. Mám dvoch zaťov, ale kosiť nevie ani jeden. Tak im idem pokosiť. Aj ženu pozriem. Ale ona ma už nepozná. Má sklerózu. Dcéra má s ňou trápenie. To viete, poserie sa, poští, a dcéra to musí všetko obriadiť. Do domova dôchodcov ju nevzali, vraj má malý dôchodok. Celý život bola doma. Vychovala šesť detí, o mňa sa starala a teraz sme takto, od seba. Ja v domove a ona doma. Ako rozvedení. Smutné. Však?
Spoza zákruty prifrčali dva autobusy. Starký nastúpil do jedného a žena do druhého. Ich cesty sa už nikdy neskrížili.
