V januári 1945 sme museli narukovať aj my, záložáci. Asi šesť ročníkov. Narukovali sme do trnavských kasární. Neboli sme tam dlho, keď 25. januára naše kasárne obsadili Nemci. Nikto nesmel opustiť kasárne, iba keď dostal návštevu. Z okien sme vykrikovali na dievčatá, aby nás šli vyvolať. Francinovi Singhóferovi to vyšlo, ja som však šťastie nemal. Šiel som na vrátnicu a skúšal som prehovoriť nemeckého vojaka:"Majn fáter ist cvancik minut fon hír..." Bolo to málo platné, prikázal mi, aby som sa vrátil do ubikácie.
Ale onedlho sa stráže menili, rozhodol som sa skúsiť šťastie ešte raz. Keď som sa novému strážnemu prihovoril svojou lámanou nemčinou, usmial sa. Hneď som vedel, že by mi to mohlo vyjsť. Strážnik sa otočil chrbtom a rukou mi naznačoval, aby som šiel, že nič nevidí. Tak som šiel.
Stretol som sa s Francinom. Ten vravel, že sú v Trnave Nemci z Červeného Kameňa, že sa s nimi dobre pozná, on tam s nimi býval, že oni nás odvezú do Častej. Aj tak bolo.
Lenže doma, neďaleko nás bývala jedna, meno jej nepoviem, tá bola Nemka, syna mala na fronte, tá ma chcela udať. Vraj: "Ty sa tu budeš skrývať a môj muž bude na fronte za teba bojovať?" Tak som sa teda rozhodol, že sa vrátim. Musel som.
Vydal som sa pešo cez Dlhú na Trnavu. Ale v Suchej na moste bola nemecká stráž. Zahaltovali ma a odviedli do školy. Tam nás už bolo takých nachytaných ale štyridsať. V dvojstupe nás odeskortovali do Trnavy, do tých istých kasární, kde som bol predtým.
V kasárniach sa mi podarilo zmiznúť do našej cimry. Ale tam už nebol nikto, iba moja torba a drevený vojenský kufrík. Vtedy sa vrátil náš čatár, keď ma zbadal, zareval na mňa: "Herchel, kde si bol? My sme už nastúpení na dvore, máme niekam ísť, ani nevieme kam." Tak som si zobral svoje veci a zamiešal som sa medzi našich chlapcov na dvore. Až večer sme odpochodovali na nádražie. Bolo 30. januára.
Náš vlak sa vydal na cestu do Talianska. Cestovali sme však vždy len v noci. Ciel našej cesty bol vo Valírii neďaleko Piacenze. Prišli sme tam až 19. februára. Cestou sme však zažili niekoľko strašných náletov. Prvý z nich bol hneď pri talianských hraniciach. Nalietavali na nás americké lietadlá, strieľali, bombardovali, strach a hrôza. Sedemnásť mŕtvych a dvadsaťosem ranených. Potoky krve, zúfalé volanie. Jeden chlapec z Dubovej tam kričal: "Mamičenka moja! Mamičenka moja zachráň ma!" Umrel chudák, krv z neho hrčala ako z potoka. Obväzov nebolo, chlapi trhali svoje košele, komu mohli pomohli, ale všetkým sa nedalo...
Vo Valírii sme kopali zákopy a stavali bunkre. Ja som pripravoval drevo. Bolo tam hodne topoľov, to je rovné, pekné drevo, fajin sa to robilo. Na jeden bunker bolo treba šestnásť kubíkov. Za jeden deň sme tých šestnásť kubíkov pripravili. Chlapci potom z toho robili bunkre jedna radosť. Také malé izbietky to boli. Ale vôbec sa to nepoužilo, vojna tam vôbec neprišla...
Po mesiaci nás dali nastúpiť a robili sme presun, ani sme nevedeli kam. Asi 150 ľudí nás bolo. Nasadli sme na nemecké nákladné autá a tie nás odviezli do Pier Porto Morone. Tam nás však Nemci nechceli prijať. Museli sme sa vrátiť asi 12 kilometrov, stretli sme sa s ďalšou skupinou našich. Museli sme tam v starej tabačiarni prenocovať.
Na druhý deň sme sa opäť vydali smerom na Pier Porto Morone, ale most, po ktorom sme sa ešte včera vracali, bol už zbombardovaný a zničený. Jeden Talian nám poradil, že neďaleko je provizórny most, tak sme sa vydali hľadať ho.
Keď sme sa dostali na druhú stranu rieky, bola tam železničná stanica, stálo tam asi päť rušňov. Potreboval som ísť na veľkú potrebu, tak som sa trochu vzdialil od kamarátov. Z častovanov tam boli Julis Jablonovský a Rudo Zimerman. Oni mali šťastie, boli práve pod viaduktom, keď prileteli ako z pekla americké lietadlá. Kúsok odo mňa bola akási jama, skočil som do nej a modlil som sa, len aby som to prežil.
Osemdesiat minút to trvalo. Kusiská zeme na mňa padali, keď to skončilo, ledva som sa odtiaľ vyhrabal. Utekal som za chlapcami, nevedel som, kde sú. Kričal som: " Chlapci, kde ste? Julis, Rudo, žijete? Ozvite sa!" Až po chvíli som ich začul, ako aj oni mňa hľadajú: "Miško, si to ty?" kričali, keď ma konečne zbadali. Mali sme vtedy veľké šťastie, že sme to všetci prežili. Hlavne teda ja, lebo oni stihli utiecť kus ďalej, ale ja som tam v tom pekle ležal osemdesiat minút. Bolo to pri meste, ktoré sa volalo Preziano. Myslím. Potom sme celá rota prišli do Pier Porto Morone.
V Pier Porto Morone mala celá divízia našich vojakov prejsť k partizánom. Organizoval to plukovník, zástupca veliteľa divízie Mickievicz. Našim veliteľom bol Jožko Kríž. Keď k tomu malo prísť, den predtým nás dal nastúpiť a tak nám povedal, že kto chce, môže ísť, ale je to nebezpečné. Za tri-štyri dni bude po vojne a škoda by bolo prísť o život. On vraj nepôjde. Na to teda celá rota sa rozhodla, že nepôjde nikto. Mickievicza niekto udal a aj s dvomi jeho pomocníkmi ho odsúdili na trest smrti. Aj sme vedeli, že to bol nejaký Veselý, tiež dôstojník. Ten Mickiewicz aj s tými dvomi do rána zošediveli. Ale ráno ich partizáni oslobodili...
Nám Nemci rozkázali ustúpiť na hranice Juhoslávie. Za prvú noc sme prešlapali 64 kilometrov. Ale ďalšiu noc sme museli odpočívať, mali sme nohy znivočené. Šli sme až ďalšiu noc a prišli sme pred Trevízo.
V Trevíze bolo asi sedem kostolov. Zrazu začali všetky zvony zvoniť. Keď sme vošli do mesta, Taliani nás objímali a na hruď nám pripínali stužky talianskej trikolóry. Náš veliteľ nám rozdal náboje a začali sme na oslavu strieľať do vzduchu. Prišli však nahnevaní talianskí partizaní, čo to vraj robíme a odzbrojili nás. Naša rota mala vtedy 6 guľometov a 83 pušiek. Potom nás internovali spolu s nemeckými vojakmi, Mali ich tam pod kontrolou 30 tisíc.
Za tri dni mesto obsadila americká armáda. Z okien sme mohli pozorovať motorové kolóny. Pred nami zastalo jedno auto a boli v ňom Slováci. Keď zistili, že aj my sme Slováci, hádzali nám do okien čokolády a cigarety. Památám, bolo to 27. apríla...
5. mája k nám rečnil Mickiewicz. Hovoril o tom všetkom, ako to bolo s ním, keď ho prezradili Nemcom a tí ho odsúdili na trest smrti: "Prišli sme sem z druhého sveta..." povedal.
Neskôr k nám pridali ruských vlasovcov. Dozvedeli sme sa, že nás na autách odvezú a pôjdeme domov. Vlasovci však radosť nemali. Vraveli: " Eto necharašo, prídeme domov a bude bum, bum!"
Po oslobodení nás ubytovali na jednom majeri. Na zem nahádzali plno slamy a tam sme spali. Hádam až v júli sme sa dostali domov. Cestovali sme vlakom. Až do Plzne nás sprevádzali americkí vojaci. Tam nás prevzali Rusi a tí nás strážili až do Bratislavy. Ešte potom sme museli stráviť nejaký čas v karanténe v Malackách a potom sme sa konečne dostali domov...
Z Častej nás tam spolu s Pilanmi bolo asi 30:
Ja, Mišo Herchel, a okrem mňa ešte: Tóno Šikula, Štefo Vizina, Poldi Tangelmajer, Fero Mrvec, (on bol Záhorák, ale mal za ženu Lefkovú zo zámku), Vinco Bátovič, Julo Nitschneider, Janko Setnícky a jeho brat Imro Setnícky, Edo Sasko, Ludvík Sasko, Jožo Haršányi, Rudo Zimerman, Fero Held, Vinco Popovič, Štefo Gáži, Jožo Hralovič, Julis Jablonovský, Štefo Stipula, Fero Stipula, Felix Stipula, Eman Dobšovič, Prachár, kominárov syn, krstné meno som zabudol, Janko Gáži, Jožo Slávik, Rudo Kukumberg, Imro Branyšovič, Jožko Moravčík, Palino Held, Fero Ilavský, Fero Polkoráb, ten bol z Orešian, iba sa učil u Agnera za stolára.
Fero Krasňanský, toho by som bol skoro zabudol. Jeho dcéra je vydatá za Dubčekovho syna, toho lekára.
To je asi všetko. Možno som na niekoho aj zabudol, lebo nás hádam bolo tridsať alebo tridsaťjeden...
Ešte Vrba tam bol, čo mal Lukačovičovú z Hoštákov.
