Stalo sa nášmu pánu dekanovi, že uprostred týždňa v kostole pri svätom prijímaní sa objavila dievčinka o ktorej vedel, že do kostola často nechodí a pri prijímaní sa s ňou hádam ešte ani nestretol. Nebola ani pri spovedi. Vŕtalo mu teda v hlave, ako to, že sa dievčina dala na pokánie. Vystriehol si ju hneď po omši a opatrne sa k nej prihovoril. (Jej meno pre istotu zmením.)
- Evička, ako to, že si bola na svätom prijímaní?
Evička mlčala, preto pán dekan musel rozšíriť svoje pochybnosti o jej úmysle dať sa na pokánie.
- Nebola si ani pri spovedi a ja neviem, či som neurobil chybu, že som ti svätú hostiu vôbec podal.
- To nie, pán dekan, to nemusíte mať žiadne obavy. Ja žiadne hriechy nerobím. Aby ste vedeli, ja som chcela urobiť iba radosť mojej babke.
- Ako to? – nechápal pán dekan.
- Viete, jej veľmi záležalo na tom, aby som šla na sväté prijímanie. Povedala mi, že ak pôjdem na sväté prijímanie, kúpi mi tangáče. Nuž, tak som jej tú radosť urobila. Ale už musím ísť, pán dekan, lebo babka ma čaká...
Pán dekan nestačil ani zareagovať. Evička odbehla, zavesila sa babke do ramena a už kráčali spolu do predajne s textilom...
