Všetci dospelí ľudia pomerne skoro začnú so samovyšetrovaním objavovania príznakov sklerózy u seba i u svojich najbližších. Poznáme to z nasledovných výrokov:
▄-Pane Bože! Ráno, keď sem sa zobudzíl, myslél som si, že je nedzela ! A ón už ci ból pondzelek ! No, povedz, neny sem já sklerotik? ▄-Stará! Nevíš, dze mám kladzivko? -Čo já vím, dze je tvojé kladzivko? Tuším ho hen vidzím, v kúciku pod hrancíkom hodzené. Hlavu máš dzeravú! Pýtam sa ca, dze su mojé hrnce? -Kašlem já na tvojé hrnce aj na mojú hlavu! Já potrebujem kladzivko ! ▄-Kukny sa! Tri veci mám kúpit a okrem piva si nespomenem any na jednu, aj keby ích bolo pet !
Možno ste si všimli, ako sa ľudia navzájom, ale aj sami ubezpečujú, že strácajú pamäť, že sa z nich stávajú sklerotici. Ja som túto techniku postavil na hlavu. Jednoducho som sa rozhodol, že si nechcem nič zapamätať. Načo je mi treba pamätať si, kde som minulý rok na jeseň odložil kladivko? Keď ho nenájdem, kúpim si nové a k tomu ešte aj pivo. Čo sa stane, keď žena zabudne osoliť polievku. Máme predsa na stole soľ a osolíme si, koľko treba. Napriek tomu, že si nechcem nič zapamätať, aj tak si sem tam niečo zapamätám. A aj tak sú to len také somariny. Napríklad, z princípu si nezapamätám žiadne telefónne čísla a aj tak si pamätám všetky čísla, ale iba v poradí. Načo by som sa mal učiť naspamäť nejakú básničku? Aj tak sa skladá iba z nejakých 32 písmen. Načo je mi treba vedieť, koľko mám rokov? Veď, keď moja mama chcela vedieť, koľko má rokov, stačilo, keď sa nás spýtala: „A to kolko mám rokóf, ked som sa narodzila v trecém?“ Naposledy sa od nás dozvedela, že má 86 rokov. Povedzte mi, je nám treba v takom veku také veci vedieť?
