Pri návšteve starkej na dedine, malého speváčika zobral raz otecko do kostola. Chcel mu rozšíriť hudobný obzor o ďalšiu dimenziu spevu, veď v kostoloch sa tiež spieva. Ešte šťastie, že ho nezobral na koncert speváckeho zboru do Slovenskej filharmónie. Možno si myslel, že to je zatiaľ asi privysoký stupeň speváckej náročnosti, na ktorú má malý spevák zatiaľ dosť času.
Atmosféra v chráme chlapca očarila. Od vzrušenia mal oči otvorené dokorán. A vzrušenie sa u neho stupňovalo ešte viac, keď mohutný priestor chrámu naplnili vznešené tóny organa, ktoré sa niesli kdesi zhora a k tomu všetkému sa pridal zbožný spev dedinčanov.
Malý spevák by sa bol tiež rád pridal k ich spevu, ale pieseň, ktorú spievali, nepoznal. Obracal sa medzi stojacimi, obzeral si ich tváre i vysokú klenbu kostola s veľkými krištáľovými lustrami.
Konečne pobožná pieseň stíchla, stíchol aj organ. Pán farár pri oltári pokľakol a vstal. No kým sa nadýchol, aby nadviazal spevnú komunikáciu s organistom, krátke ticho využil malý speváčik, aby tiež ukázal, že vie spievať.
Do ticha v kostole sa ozval jeho čistý anjelský spev.
- Kohútik jarabý, nechoď do záhrady ...
Ďalej sa však so svojim spevom nedostal, pretože ústa mu rýchle zakryla otcova ruka. Ale i tá malá chvíľka spevu stačila potešiť všetkých prítomných v kostole. Dokonca aj pán farár sa usmial a až potom pokračoval svojim "úradným" spevom...
