-Tetyčka, kam tak lecíte?
Na moje počudovanie sa tetyčka zastavili. Preto, že za tie roky mali svoju rýchlu chôdzu vytrénovanú, ani neboli zadychčaná.
- Ále, - mávli rukou - nemám doma fazulu, idem si k Terčine kúpit, lebo by som scela uvarit fazulovú omáčku.
-Ná šak neska je nedzela, - vravím im. - Terčina nemá nykedy v nedzelu otvorené.
Tetyčka sa zarazili, pozreli na mňa, zo mňa na vežové hodiny. Tie však večne stoja, stále ukazujú rovnaký čas, nemohli sa podľa nich zorientovať.
-Nedzela, hovoríš? Potom sa ponáhlam do kostela.
-Načo sa ponáhlate, ked velká svatenša je až za hodzinu?
-Šak já sa ponáhlam na malú.
-Tá ale skončila o pól devátej.
.Tetyčka sa zamysleli.
-Jéžišmárja, ná kam sa to já ponáhlam?
-Hádam aj nykam. Šak je nedzela, neska sa nyšt nedelá! Maly by ste sedzet doma a prepletat palcáma. Pri tém sa nemosíte nykam ponáhlat. A keby sa vám scelo, móžete aj trošku drímat.
Tetyčka sa však skoro na mňa nahnevali.
-Čo si tu ze mna utahuješ, dze já móžem odpočívat. My zme z mojím starým nemaly žádné dzeci, nám nemá kdo pomáhat, šecko si mosíme robit sami. Dze by som si já móhla sednut a prepletat prstáma.
Naraz si tetyčka spomenuli, buchli sa päsťou do čela.
-Jááj! Už vím, kam som išla. Do zahrady pre petrželku do poléfky. Varím z hovadzích koscí, šak je nedzela. Dekujem ci, že si ma vrácil.
A už tetyčka vyrazili vpred. No musel som ich napraviť.
-Tetyčka, kam to zasek utekáte? Šak vy nebývate v Mestečku, ale na Pažice a to sa mosíte vrácit!
Tetyčka sa zarazili, ale hneď aj zorientovali. A už sa okolo mňa ponáhľali naspäť, domov.
-Jéjdalenenko! Panenka Márija skákavá! Ty si ma chlapče tak poplétol, že any nevím kerým smerom je Pažic...
-Na konci Uličky. Né aby ste sa ponáhlaly až na Šibenyce!
Tetyčka sa zasa zastavili, pozreli na mňa.
-Prečo by som mala ít na Šibenyce?
-Já nevím. Hádam tam nékdze len máte nejaký štráfik, kerý chodzíte okopávat.
Tetyčka sa zamysleli.
-A víš, že máš pravdu? Len čo sa najím, zeberem motyčku a zabehnem tam.
Už-už, chceli bežať ďalej, ale ja som ich nechcel nechať v omyle.
-V nedzelu sa nechodzí okopávat, račšik navarte.
-Nevadzí, šak obed uvarím neskór. Najprf vykonám a potom navarím.
Mávol som nad tetyčkou rukou a kráčal som dolu Uličkou pomaly za nimi. Vravel som si, že kým prídem na Pažic, ony nájdu doma motyčku a ja ich potom vrátim domov. No, nevidel som ich. Celý deň som dával pozor, či ich neuvidím bežať s motyčkou na Šibenice...
Nevidel som ich už nikdy v živote. Ale občas si na nich spomeniem. A dnes je to už hádam aj päťdesiat rokov, čo sme sa nevideli...
