Všetko alebo nič

Ticho prerušovali len kvapky dažďa, ktoré bubnovali o strechu jej strešného bytu. Zbožňovala ten zvuk, pretože ju vždy vedel najlepšie ukľudniť. Ibaže teraz to tak nebolo a iba ona vedela prečo...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zobrala kľúče od auta a hoci bol vonku strašný lejak, bez rozmýšľania naštartovala. Vedela presne kam ísť. Tú cestu snáď poznala naspamäť, hoci ňou už dlho nešla. Niečo ju tam ťahalo a ona sa proste ťahať nechala. Dúfala, že jej to pomôže, pretože všetko dobré, čo v nej ešte ostalo, všetky city, vďaka ktorým vedela, že raz bude ešte schopná lásky, to všetko odišlo s ním.

 "Spomínaš? Presne tadiaľ sme sa kedysi každý deň vozili. Ja som mala nohy vždy vyložené hore a ty, aj keď si to neznášal, si ma nechal." "To preto, lebo ti to vždy robilo radosť. Tvoj úsmev bol vždy taký nádherný, nemohol som mu odolať," jednu ruku dal dole z volantu, položil jej ju na koleno a usmial sa. Tento úsmev proste milovala. Milovala jeho. Bol pre ňu čerstvým vánkom nového chladného rána, ohňom v jej krbe, perie na jej krídlach. Bol pre ňu proste všetkým. Každá maličkosť, každé slovo, každý predmet jej ho denno-denne pripomínal. Keď si dala zmrzlinu, spomenula si na to, ako jej ju kedysi nosil v dózičke. Keď uvidela Pedro žuvačky, pred očami mala to, ako ho raz donútila si jednu tetovačku nalepiť na ruku. Pri plyšákoch si spomenula na malého bieleho medvedíka s ružovým srdiečkom, ktorého jej dal na narodeniny. Stohy sena jej pripomínali ich pikniky na začiatku leta. Odstavený vagón na železničnej stanici v nej zakaždým prebudil spomienku na ich prvú pusu. Kikiríkanie kohúta ju vrátilo späť k prvej noci, ktorú spolu strávili. Okolo pizzérie ani nemohla prejsť bez toho, aby sa hoci nevedomky neusmievala. Prakticky všetko jej pripomínalo jeho prítomnosť, aj napriek tomu, že tam už nebol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 No najťažšie to bolo v noci. Keď uvidela hviezdy na tmavej nočnej oblohe, spomenula si na každé jedno želanie byť s ním už navždy, na každé jedno objatie, každý jeden bozk, každú slzu, ktorú jej kedy zotrel z líc. Spomenula si na každý jeden moment s ním a to ju bolelo. Spomienky boli príliš bolestivé na to, aby mohla zabudnúť. A ona vlastne ani nechcela. Všetko čo chcela bolo to, aby to bolelo menej. Každý krok mimo, každá chyba, každé maličké klamstvo si ju našli a prerástli do niečoho, v čom aj ona sama zablúdila. Ľutovala každú jednu sekundu, ktorou ho kedy zranila. Ľutovala každú jednu bezvýznamnú hádku, ktorú kedy spôsobila, každý deň, ktorý dobrovoľne strávila bez neho, každý nezdvihnutý telefonát, každé rozlúčenie bez bozku, každú slzu, ktorú kvôli nej vyronil. Uvedomovala si, že iba on ju dokáže pochopiť tak, ako nikto iný. Iba on jej vždy podá záchrannú ruku, nájde ju, keď bude stratená, bude ju niesť, keď nebude vládať. Vždy bol a vždy aj pre ňu bude všetkým. On v nej prebudil všetko, o čom si už dávno myslela, že umrelo. On jej ukázal, že všetko je možné. On v nej videl to, čo nikto iný predtým. On v ňu veril...

SkryťVypnúť reklamu

 A ona ho sklamala. Zabila v ňom všetky city k nej. Neplánovane, sebecky, kruto a navždy. Vedela to. Cítila to. No potrebovala ho vo svojom živote. Bez neho bola úplne stratená. Chcela v sebe vidieť a nájsť všetko to, čo v nej videl a našiel on, lenže nedokázala to. Pretože vedela, že to všetko tam bolo len vďaka nemu. Preto keď odišiel on, s jeho posledným krokom, posledným pohľadom, posledným nemým rozlúčením a posledným kúskom vzduchu, ktorý vydýchol, odišli aj všetky jej city a nezostalo jej nič iné, než nekonečná spaľujúca bolesť, ktorú si však koniec-koncov zaslúžila najviac zo všetkého...

SkryťVypnúť reklamu

 Posledný krát sa pozrela vedľa seba. Spomienka na ten deň, kedy jej vravel o jej úsmeve jej pomaly mizla pred očami. Cez slzy sa usmiala, trpko, no predsa len z časti bola v tej chvíli naozaj šťastná. Jediné miesto, z ktorého nezmizol boli jej spomienky. Ale to nestačilo, len spomienky nestačili. Pustila hudbu v rádiu hlasnejšie, utrela si slzy, pridala plyn a so spomienkou na neho presvišťala okolo miesta, kde sa kedysi dávno spolu hodiny rozprávali. Bol jej všetko. A ona si už dávno povedala: "Všetko alebo nič."

Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a ešte viac pridala plyn...

Marianna Bujňáková

Marianna Bujňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Marianna Bujňáková Voľnočasové písanie krátkych príbehov, ktorých nikdy nie je dosť. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu