Marianna Bujňáková
Zlomená poézia
Ona je nádherným kúskom zlomenej poézie, poskladaná opäť dokopy jej vlastnými rukami. Lenže kritický svet odsudzuje jej trhliny, pričom mu uniká krása toho, ako sa dokázala poskladať opäť dokopy.
Marianna Bujňáková Voľnočasové písanie krátkych príbehov, ktorých nikdy nie je dosť. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Ona je nádherným kúskom zlomenej poézie, poskladaná opäť dokopy jej vlastnými rukami. Lenže kritický svet odsudzuje jej trhliny, pričom mu uniká krása toho, ako sa dokázala poskladať opäť dokopy.
Kyslík, ktorý sa márne snažila vdýchnuť sa jej zabodával do pľúc ako tisícky nožov. Srdce jej bilo tak rýchlo, až mala pocit, že jej každú chvíľu exploduje uväznené pod rebrami ako v klietke.
Diabol sa ma opýtal ako som vedela nájsť cestu cez peklo. Povedala som mu, že som nepotrebovala mapu tej temnoty, ktorú tak dobre poznám...
Možno občas nejdeme tam, kam by sme chceli ísť. Zrazu iba zmeníme smer svojej cesty a aj napriek strachu z neznámeho sa nakoniec dostaneme presne tam, kam patríme...
Na dne jej srdca leží tajomstvo, ktoré nikdy nepovedala nikomu na tomto svete. Je tam predstava toho človeka, ktorý je pre ňu najdrahším a bližším než čokoľvek iné...
Celé sa to zbehlo tak strašne rýchlo. Nestihla si ani len všimnúť tú zmenu v ich správaní. Zrazu to tam proste bolo...
Ticho prerušovali len kvapky dažďa, ktoré bubnovali o strechu jej strešného bytu. Zbožňovala ten zvuk, pretože ju vždy vedel najlepšie ukľudniť. Ibaže teraz to tak nebolo a iba ona vedela prečo...
Jej pohľad smeroval k fľaši bieleho vína položeného na stole. Nebolo nič, čo by tento zázračný nektár nedokázal vymazať...
Diabol je skutočný. A nie je to ten malý červený chlapík s rohami a chvostom. Môže byť nádherný. Pretože je padlým anjelom a kedysi býval Bohov najobľúbenejší...
Nezabíjaj tie nádherné kvety v tebe, čo už kvitnú roky a ty sa o ne staráš, len pre človeka, ktorému sa nepáči ich vôňa alebo spôsob rozkvetu.
Vnútorné pocity sa občas dokážu tak zmiešať, že človek ani sám nevie, čo vlastne chce. Lenže ona to vie. Problém je však ten, že to mať nemôže. Aspoň zatiaľ nie a preto je na všetko sama. A to je to najhoršie, čo sa jej mohlo stať
Tma. Hluk. Policajné húkačky a sanitka. Čo sa to tu deje? „Slečna, tam ísť nemôžete, to je miesto činu.“ Ale tam bývam, musia ma pustiť. Aké miesto činu? „Čo sa stalo?“ Policajt jemne nadvihol obočie a tlačil ma preč. „Samovražda...