Mama mi ušila novú sukňu. Na spartakiádu. Takú s množstvom gumičiek, nazberkanú, z posteľnej obliečky. Bola na nej usmievavá teta a ja som bola v siedmom nebi. Páčila sa mi nová rovnošata pioniera a ten pocit družnosti. To, že sme tu spolu. Všetci ako ja. Modrá košeľa, červená šatka a pioniersky odznak na hrudi.
A 17. novembra 1989 to nebolo inak. Pravdu povediac, bola som sklamaná. Moju dlho nacvičovanú choreografiu už nikto neuvidí?! Prečo?! Veď nás to stálo toľko úsilia. Nechápala som, že niekomu išlo o niečo viac. O slobodu, rovnosť, bratstvo. Mne išlo len o tú novú sukňu s tetou na látke. Bolo mi do plaču. Na to si pamätám do teraz.
A napriek tomu ma teraz raní, ak niekto povie, že „za komunistov" sa žilo lepšie. Ako niekto môže vymeniť slobodu za kúsok chleba na viac. Istotu práce za neistotu žitia.
„Som idealista." Napľula mi slová do tváre ŽENA, ktorá má štyri deti a nevie, čo zajtra variť, pretože nevie z čoho. Prepustili ju tie kapitalistické svine a ona nevie ako ďalej. Len sa prikrčím, cítim ranu pod pás, ale pomyselne ju vraciam.
A čo bude s deťmi, ktorých matku - ŽENU odsúdili na smrť. Smrť povrazom. Vlastizrada.
Viem, že v tejto dobe nie je žiť ľahké. Veď ja tiež žijem. Strata práce, istôt, ktoré dávajú životu rád a zmysel, človeka zlomia. No zlomí ho i lámanie kostí s otázkou či sa doznávaš. Či doznávaš svoju vinu. Vinu, že myslíš inak ako ostatní. V strane.
Dnes mnohí musia ísť za prácou tak ďaleko. Ďaleko od domova. Aby mali z čoho žiť. No ako mali žiť ľudia, ktorí sa domov nemohli vrátiť. Museli odísť a už sa nevrátiť. Opustiť rodiny, priateľov, známych. Svoju zem. Boli vyhnaní a vyhlásení za nežiaducich. Niet návratu. Cesty späť.
Neprijali Vás dnes na školu. Prijali lepšieho. Alebo nebodaj bohatšieho. Toho, ktorého TATÍK sa stal sponzorom a mecenášom. A čo ak by Vás nevzali len preto, že Váš TATÍK má zlý kádrový profil. Alebo preto, že Vaša mama chodí každú nedeľu na omšu. Nie preto, že neviete. Ale preto, že veríte.
Dovolenka v zahraničí je taká nesmierne drahá, že si ju dnes nemôžeme dovoliť. Teda...aspoň mnohí z nás. Máte dovolené odísť, no nemôžete. No je to isté, ako keď nemáte dovolené odísť, no chcete?!
Túžili ste po slobode a za to ste museli zomrieť. Zavraždia Vás. Prídete o život, nie o možnosť vidieť Karibik!
Možno je môj život jednoduchý, lebo mám prácu, skvelého manžela, dieťa a život, s ktorým som spokojná. Preto sa mi to hovorí tak ...ľahko. Lebo ja nemusím trieť biedu. Nemôžem vedieť, aké to je prísť o všetko. No nechcem prísť o svoj názor a slobodnú vôľu a preto dnes pomyselne štrngám kľúčmi a v duchu si spievam. „Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vydržať, sľúbili...vravieť pravdu len."
