Mením názor tak často, že pomaly predčím, čo do počtu, i ľudí, ktorí si menia ponožky raz za deň.A milujem. Svoj nový foťák, svoju dcérku a svojho muža. Tí poslední dvaja nie sú noví. No je úžasné, že ich mám. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Stretla som známu. Nazvem ju tak, aj keď neviem, či je to dosť vhodné pomenovanie pre človeka, ktorého som za posledných päť rokov videla asi dva krát, z toho raz z druhého konca ulice. Stretla, pozdravila a chcela som ísť ďalej. Nemala som čo povedať. Dokonca som chvíľu rozmýšľala ako sa vlastne volá.
Varím a keďže sa snažím o výrobok, ktorý by sa dal aj jesť , oči mi rýchlosťou akou miznú repelenty z pultov drogérii po období dažďov, prebehujú od prísad ku kuchárskej knihe.
Nenávidím čiernu. Nenávidím ju tak, že ešte aj vrany mám radšej tie „strakaté". Nemohla som ju nosiť. Ani za cenu odsudzujúcich pohľadov našim milých susediek, vekovo približujúcich sa Grace Kelly. No nemýľte sa, podobnosť je čisto veková. Inak sú na úplne inej „lajne".
Keďže som nevarič, moje nadšenie pre varenie a jedlo ako také zvyčajne ťažko súperí s manželovým žalúdkom. Aby som vysvetlila pojem, ktorým som sa označila, musela by som zapísať ďalšiu stranu.
Kráčam lesom v ústrety smrti. Bolesť v srdci vodkou zaháňam.
Dnes tak krásne svieti mesiac až sa mi chce zavýjať. Som nepoučiteľná. Aspoň ja určite.
Vchádzam do miestnosti a steny sú zatiahnuté čiernym dymom. Iba pár jasných miest, ako vybielených savom, mi naznačuje aké boli pôvodne.
Tento rok som zažila všetko, okrem dobrého sexu. Zhrnuté, podčiarknuté. Sedím pri stole s kolegyňou Martou a trávime čas hodnotnejšie ako prácou v práci.
Mala som desať rokov a ideály sa ma akosi netýkali. Milovala som prvý máj, manifestáciu. Ísť len tak davom, ktorý Vás pohltí. Nechápala som, prečo sa rodičia z toho chceli vždy vyzuť.
Som vyčerpaná. Naozaj. Úplne skutočne. Ešte aj dýchanie sa mi už nezdá ako najlepší nápad. Uberá síl. O nohách viem, že tam sú len preto, že si na ne vidím. Aspoň na ne. Keď všade inde je len "biela tma". Už neviem nielen to, kde sme ale ani to, koľko asi šlapeme. A je mi to jedno.
Ráno. Ako krásne to znie. Všade svetlo, žiadna tma. Desivé predstavy sa stratili s prvým svitaním do neznáma. Odrazu je naše ležovisko romantické a ticho sa mi zdá upokojujúce a nie strašidelné. A ja začínam veriť, že bude aj lepšie. Chyba! Ale k nej sa dostanem.
Je 14:05 stredoerópskeho času (zulu) a ja a môj ešte v tej dobe priateľ (napriek nižšie uvedenému som si ho vzala) ideme s plne naloženými batohmi na autobusovú stanicu. Cítim sa značne turisticky. Veď mám na hlave maskáčový klobúk, na ruke so šatky spravené potítko a na nohách "vibrami". Moja počiatočná eufória neopadáva ani po zistení, že pravdepodobne celú cestu si postojíme. S hrdo vztýčenou hlavou si prezerám spolucestujúcich a rozmýšľam, kam asi tak cestujú. Za prácou, láskou alebo navštíviť rodinu? Ešte dve hodinky a sme v Banskej Bystrici. Odtiaľ už len prestúpiť a okolo 17:00 by sme mali byť na Donovaloch.
Tri krížiky na chrbte. Už mám naložené. Neviditeľné a predsa sú tam. Myslela som si, že vek ma nikdy nedobehne. A predsa.
