Hľadím do zrkadla a pomaly, centimeter po centimetri skúmam svoju novú, starú tvár. Od včera žiadna zmena. Ako je to možné?!
Tridsať! Už len to slovo samotné zle znie. Tri a tridsať strieborných striekačiek preletelo cez tri a tridsať strieborných striech. Tridsať nebolo ani statočných. Aspoň, že Alibaba nezradil. Štyridsať je viac ako dosť.
"Vitaj v klube!" Čítam správu z mobilu, ktorý nemá ani zďaleka toľko čo ja. Odrazu všetko beriem cez vek. "Blahoželám." A k čomu pre b.... Nenašla som náhradu pre meno božie. Zmija jedna zákerná. Teší sa, že konečne v tom poondenom klube nie je sama.
Zaujímavé, aspoň pre mňa, že otázky tipu: "Koľko máš rokov?," sa ma nikdy nedotkli. Prečo aj?! Som mladá a krásna. Čo na veku záleží?!
Záleží! Dnes a už na veky. Dnes predsa môžem byť tragická.
Stojím na zastávke a čakám. Kto si to všimne prvý?! ´Stará tridsiatnička v minisukni. Nemá súdnosť alebo len zrkadlo?´Keby tak dokážem čítať myšlienky...alebo radšej nie.
"Teta, koľko je hodín?" Spoza tých najdlhších mihalníc aké som pre tento deň videla na mňa svojimi dokonalými, nevráskavými mandľovými očami hľadí sedmnásťročná srnka a čaká.
Pomaly, veľmi nepatrne sa otočím dúfajúc, že tá otázka patrila niekomu inému. A v sekunde, keď som si uvedomila, že som tam sama ako prst a teda tá veta bola adresovaná mne osobne som si uvedomila, že som v prdeli.
Som TETA a už s tým nič nerobím.
