Nikto to nepochopil. Iba mama.
Mama vždy všetko pochopí, nemusím nič vysvetľovať. Je tu a bez jej prítomnosti cítim, že nie som celkom kompletná. Niekedy som však „nekompletná" aj keď som pri nej. Tak trochu mimo reality. No iba tej predpísanej. V tej mojej je všetko v poriadku.
Obliekam si oranžové pančušky a viem, že keby som mala možnosť obliecť sa ako šašo, urobila by som to. Nikto nesmie vedieť ako sa cítim. Vždy som mala pocit, že najprv musím urobiť šťastných všetkých okolo mňa a potom aj ja budem šťastná.
Bol to omyl. No zachytil ma skôr ako som dopadla na svoj namyslený nos.
Keby sa k tomu všetkému pridala čierna, bolo by to beznádejné. Bola by to posledná kvapka. A ja pozrúc sa do zrkadla by som sa zrútila k zemi a preklínala Boha, že to dopustil.
Prešla som všetkými fázami. Od šialeného kriku, prúdom sĺz až ku kamennej tvári bez emócii, ktoré by ju inak skrivili v šialenú grimasu.
Niekedy ho nenávidím zato, čo urobil sebe. Čo urobil nám. Nenávidím jeho sebectvo. To, že uprednostnil čiernu a nie nás.
Viem, že je to každého osobná vec, či si niekedy svoje telo potiahne čiernym súknom a začne si sypať popol na hlavu. No ja nemôžem.
Čierna som bola len raz! A dosť.
Verím, že to bude moja posledná čierna až do posledného výdychu prachu dní a neberte mi ilúzie. Prosím!
Ticho som sedela, bez pohnutia a nedokázala som vyroniť ani jednu jedinú slzu. Ak by sa tak stalo, bol by to môj koniec. Trhajúc vlasy so šialeným výkrikom by som vybehla von a nikdy by som neprestala. Zastavil by ma iba výstrel. Ale to by som bola iba ďalší sebec v rodine a ja som chcela postúpiť do ďalšieho veku.
No ja som sedela. Ticho. Bez toho, aby som vydala zvuk, výdych. Či nádych. Bolo mi jedno kto sa díva. A dívalo sa ich mnoho. Všetci prišli, no iba mne chýba.
V pozadí hrala hudba. Mal ju rád.
Kvílivý hlas speváčky si pamätám dodnes. Keď ho počujem, vypnem rádio. Nemôžem. Ten hlas je ako memento jeho činu a mojej bolesti. A ja som ju zatvorila spolu s cédečkom, kde bola nahratá.
Iba raz som si myslela, že to zvládnem. Že to ustojím. Otvorila som obal ako Pandora tú nevinnú skrinku a nevediac, ako moja hrdinka, čo vyvolám, som sa odvážila to počúvať znovu.
Chyba! Vydržala som sotva do polovice. Ruka priateľa to radšej vypla za mňa. Nemohol sa na to dívať. Ale skrinka už bola otvorená. Nedalo sa to vrátiť späť.
Chýba mi. Niekedy tak veľmi, že by som dala čokoľvek za to, aby sa dalo kúpiť savo na pamäť.
Vybieli a nepoškriabe. Pridajte k tomu úsmev lacnej herečky a čistiaci prostriedok je na svete.
Bol by to trhák.
A ja by som mala myseľ čistú ako biely sneh. Potom by som riešila už len srdce. Na to stačí jeden hrozný chlap, ktorý Vám ho v svojej sebeckosti rozláme na kúsky a je vybavená.
Už len drobnosť. Nájsť takého muža. No verím, že by som nemusela chodiť ďaleko. Tých sú tisíce. Iba ja som musela mať to „nešťastie", že Môj ho pestuje ako v bavlnke a ja mu bezúspešne vysvetľujem, že takto sa toho nikdy nezbavím. Ale milujem ho. Napriek tejto „chybe" jeho osobnosti.
Písala som už aj inzerát. Vymením svoje spomienky a za nejaké iné, menej čierne. Nemusia byť nové.
No nikto sa neozval. Pravdupovediac, čakala som to.
Veď nájsť takého človeka je ako nájsť Boha medzi ľuďmi. On tam je, ale má vypnutý mobil. Popravde, ani sa mu nečudujem. Tiež nepracujem 24 hodín denne.
A tak som mu odpustila. Že nestrážil.
