Tak som pomaly naberal odvahu. Ostatní už vyšli v ústrety ľuďom a začali s nimi rozprávať. Bol to zvláštny pocit, inokedy nemám problém rozprávať hocikde a s hocikým o hocičom. Ale možno toto bol ten problém..... Toto nebolo hocičo. Čo ma brzdilo – zodpovednosť? Či len obyčajná tréma? Neviem, no ovládalo ma to len pár sekúnd.
Nádych. Rozhliadol som sa a uvažujem – henten mladý? Nie, ten má v ušiach slúchadlá. Pani s kabelkou? Nie, tá sa ponáhľa.... Takto to nepôjde, musím trošku rozhodnejšie...
Dva hlboké nádychy po sebe. S vytlačenou Víziou Slovenska v ruke počujem, ako hovorím: „Dobrý deň, počuli ste už o Progresívnom Slovensku?“ a snažím sa o úsmev. Niekedy rozhodujúci moment trvá pár desatín sekundy. Vie to Šatan, Sagan, Vlhová .... aj ja. Starší pán v kabáte, ktorý by teoreticky nemal byť ani zďaleka našou cieľovou skupinou, dostal možnosť rozhodnúť. Napriek tomu, že on sám o dôležitosti tejto chvíle netuší. On sa nadychuje, ja dýchať prestávam.... a rozhodnutie je tu: „Nie, nepočul“.... a za tým magické: „Čo je to?“ Tými tromi triviálnymi slovíčkami otvára stavidlá, cez ktoré odteká moja bezradnosť, hanblivosť aj trápnosť zároveň. Pán odklial moje myšlienky, ústa, ruky.... V duchu sa mu ospravedlňujem za môj predchádzajúci odhad, ktorý ho radil k voličom Fica. Skoro neomylne. Našťastie len skoro.
Na mieste rastiem. Silniem. Síce len v mojich očiach a v mojom vnútri. Ale v tejto chvíli je to úplne dostačujúce... Pán si zaslúži, aby som všetko vypovedal a mňa už nič nezastaví. Idem: „Sme hnutie ľudí, ktorí sú nespokojní s....... a chcú zmeniť..... a chcú to spraviť takto............ a potrebujeme Vás k tomu, aby sa nám to podarilo....“ Zalial som ho úprimnosťou. A trochu zákerne vtiahol do hry otázkou: „Čo by Vás potešilo, keby sa zmenilo?“
Ak nás niekto vtedy pozoroval, ktovie, čo si mohol myslieť. Stáli sme tam a rozprávali sa. O živote. O strastiach z minulosti, všetkých krivdách napáchaných na ňom i jeho deťoch. O problémoch starých i tých aktuálnych. O radosti i smútku. A začali sme snívať. Lebo sme obaja chápali, že keď vieme pomenovať problémy, vieme nájsť aj riešenia. Išli sme na to progresívne. Vlastne Progresívne. Napriek tomu, že sme sa videli prvý krát a poznali sme sa len pár sekúnd....
Kto vie, čo by sa stalo, keby pán nemal čas, nemal chuť na rozhovor či proste len bol volič Fica? To už nemám čas zisťovať ani rozmýšľať nad tým. Blížia sa ďalší ľudia.
S úsmevom im idem naproti: „Dobrý deň, počuli ste už o Progresívnom Slovensku?“ ....
