Ako to nerobiť
Ľudia majú sklon postupovať tu ako v detektívkach: Pozorujeme, zbierame indície a potom sa z nich snažíme niečo vydedukovať. Dedukcia, to je racionálny postup, postup mysle.
Nemusí tu ísť práve o výčiny nešťastníčky, zmietanej žiarlivosťou. Môže to mať oveľa jemnejšie formy. Mladé dievča išlo párkrát s kýmsi na rande a teraz premýšľa, či je rozumné pokúsiť o trvalejší vzťah. Alebo jej chlapec vášnivými slovami vyznal lásku a ona sa snaží uhádnuť, nakoľko to bolo úprimné. Nemusel sa priamo pretvarovať, ale mohol oklamať aj sám seba. Možno mu tá situácia pripomenula výjav z nejakého filmu a on sa nechal strhnúť a povedal viac, než chcel. Iná možnosť: rodičia sa snažia uhádnuť, nakoľko je vzorné správanie ich pubertálneho dieťaťa odrazom ich skutočne dobrých vzťahov a nakoľko je to len maska, ktorá ho chráni pred ustavičnými rodičovskými výčitkami.
Takto to nerobte. Racionálne myslenie tu nefunguje. Všetko sa dá imitovať, všetko sa dá zahrať. Nikdy nebudete mať istotu.
Vnímanie srdcom
Funguje vnímanie srdcom. Vnímajte atmosféru, ktorá medzi vami panuje. Kľúčom je pokoj a pohoda. Nech už hovoríte o čomkoľvek, vždy je to príjemné, dokonca aj keď máte protichodné názory. Ale vlastne ani nemusíte hovoriť. Máte pocit, že by ste nedbali, keby tá chvíľa trvala večne. Dôležité je, že sa cítite pohodlne bez myšlienok. Jednoducho si užívate peknú chvíľu. Chvíľami je úplné ticho a nie je to trápne. V hlave vám nestrašia obavy, nemáte pocit, že treba niečo riešiť. Je vám úplne jedno, čo bude zajtra.
Tento typ vzťahu vôbec nemusí mať sexuálny rozmer. Takéto chvíle môžete zažiť na výlete s partiou kamarátov, ale môže sa vám to prihodiť aj s babičkou od susedov, ba aj s úplne cudzími ľuďmi pri čakaní na autobus. A veľmi ľahko zažijete takéto chvíle so zvieratami. Pokiaľ ide o schopnosť naplniť si život chvíľami lásky a pohody, môžu nám byť zvieratá často učiteľmi. Ak kreslíte obrázok a chcete vyjadriť, že na nakreslenej scéne je pohoda, nakreslite tam ležiaceho psa. Pes dokáže byť dokonalým zviditeľnením pohody.
Pozor na marcipánové srdce
Nemyslím tu skutočné srdce z marcipánu, aké dostanete kúpiť na jarmoku. Z nedostatku lepšieho termínu tak nazývam onen mierne gýčový obraz lásky, ktorý nám v 19. storočí priniesol romantizmus. Tento pohľad nájdeme v zamilovaných filmoch i v lacných románoch pre ženy.
Existuje povera, že keď vás srdce niekam ťahá, tak sa nedá nič robiť, je to silnejšie než vy. Na základe tejto povery ujde šestnásťročné dievča z domu a ide bývať s nejakým nechutným indivíduom kamsi pod most, alebo štyridsaťročná ženy ujde od manžela a deti a nasťahuje sa k akémusi podozrivému gigolovi.
Ešte horšie je, keď si niekto povie, že keď onen marcipánový pocit odišiel, tak odišla aj láska. „Odmilovali sme sa,“ povedia manželia a idú sa rozviesť. Táto ilúzia je nebezpečný nezmysel, ktorý už narobil veľa zla.
V skutočnosti tento typ procesov neriadi srdce, ale pohlavné orgány. Pozor, myslím tu sexualitu v tom najširšom zmysle, čiže vrátane veľmi jemných a subtílnych foriem, kedy ešte na sex ani nepomyslíte. Takáto sexualita začína kdesi tam, že sa muži radi dívajú na pekné ženy, že kolega pochváli kolegyni peknú blúzku, alebo že vo dverách dá muž prednosť žene. Súčasťou takto široko ponímanej sexuality je aj to obrovské množstvo umeleckých diel, ktoré muži venovali ženám, počnúc od Šalamúnovej Veľpiesne, až po srdiečko s monogramom vyrýpané nožíkom do stromu v parku.
Srdce očami modernej vedy
Moderné zobrazovacie metódy nás naučili o ľudskom tele veľa nového. Okrem iného nás naučili aj to, že srdce má svoju vlastnú inteligenciu, ktorá sa líši od inteligencie mozgu. Srdce vysiela po nervových dráhach signály a vylučuje rôzne chemické látky. To všetko sa dnes už dá vidieť a odmerať. Dokonca to vyzerá tak, akoby tie najdôležitejšie rozhodnutia prijímalo srdce – a mozog už len dorieši detaily. Nikto netuší, ako presne to funguje, ale to, že to takto funguje, je už dnes seriózny vedecký fakt.
Srdce nemá orgán reči. Netvorí slová. My sme zvyknutí na svet slov a tak máme sklon hlas srdca nepočuť. Budete ho počuť, keď sa dokážete stíšiť aj vnútri, keď ani v duchu nebudete počuť nijaké slová a dokonca sa ani nebudete zapodievať nejakou konkrétnou predstavou. Srdce nikdy neargumentuje ani nededukuje. Srdce vie. Povie vám to potichu ale zreteľne. A na akékoľvek protiargumenty mysle zvysoka kašle. Ono vie a basta.
Ľudia, ktorí s týmto experimentovali, tvrdia, že srdce sa nikdy nemýli. Aspoň sa im dosiaľ nepodarilo prichytiť ho pri nejakom omyle. Vôbec pocit pochybnosti vo svete srdca neexistuje. Akurát sa treba naučiť nepliesť si ho s hlasom mysle.
Tóny srdca
Svet srdca je svetom nekonečnej pohody. Nikde nijaká pochybnosť, nikde nijaká obava, nikde nijaký problém, ktorý by sa mal riešiť. Čas prestal existovať. Je len prítomnosť. Je vám úplne fuk, čo bude zajtra.
A dokonale zmizol aj strach. Zostala len láska. Cítite sa dokonale zjednotení s vesmírom a vôbec si neviete predstaviť, že by to mohlo byť inak.
V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti poznámka jedného kresťanského mystika, ktorý povedal, že človeka, ktorý skutočne miluje Boha, spoznáte podľa toho, že ho vôbec nezaujíma, či pôjde po smrti do neba.
Mal som raz pozoruhodný zážitok. Bol som v mestskom autobuse, ktorý išiel lesoparku do centra. Bol už večer a autobuse bol plný ľudí, ktorí sa vracali z výletu. Veľa ľudí stálo. Odrazu sa na ceste objavila prekážka a trvalo asi desať minút, kým sme sa mohli pohnúť ďalej. Také situácie zvyčajne skôr či neskôr vedú k frflaniu a kolektívnemu nadávaniu na všetko, vodičom počnúc a vesmírom končiac. Tu však ľudia zareagovali úplne neštandardne. Neviem, či to bolo spôsobené tým, že ufrflaní ľudia menej chodia na výlety alebo sa prejavil blahodarný účinok pobytu na čerstvom vzduchu, ale fakt je, že cestujúci sa na tej situácii začali baviť. Zavládla vyslovená pohoda. Začali padať dobromyseľné poznámky nahlas, ozvali sa aj vtipy. Ľudia sa pomaly rozhovorili. Odrazu si začali všímať, kto stojí vedľa nich a začali sa spolu baviť. Zopár sediacich ľudí ponúklo miesto starším. Pomaly sa autobus rozoznel hovorom. Vystupoval som s akýmsi neurčitým pocitom, že ten autobus je plný mojich dobrých priateľov.
To je normálne, to je zdravé. Tak to má medzi ľuďmi byť. Raz sa ma jeden pubertiak opýtal: „A to je povinné, že keď nastúpim do autobusu, tak sa pri tom musím tváriť ako skapatá krava?“
Drogy
Pozor, podobné účinky sa dajú dosiahnuť aj drogami. Drogy likvidujú všetky schopnosti mozgu, a teda aj schopnosť generovať neistotu a nepokoj. V tej troche zvyškových životných prejavov, ktoré ešte ako-tak prežívajú, má hlas srdca relatívne vyšší podiel. Možno je z nejakého dôvodu srdce oproti účinkom týchto drog o čosi odolnejšie než mozog.
Skaza, ktorú drogy prinášajú, je však tak veľká, že ich rozhodne nemožno odporúčať. Ak sa aj hovorí, že niektoré drogy môžu mať pozitívny účinok, ak ich aplikuje niekto, kto sa v tom vyzná, stále tu zostáva námietka, že ich účinok je len krátkodobý. Existujú postupy utíšenia mysle a rozozvučania srdca bez podávania drog, ktoré sú rovnako účinné a pritom sú trvalé a bezpečné.
Čo s tým
Keď dokážete s niekým súznieť tónmi srdca, tak je tam prítomná pravá láska, na ktorú sa môžete spoľahnúť Kým tie tóny budú znieť, tak vám to vydrží. Zároveň ale, kým vám tie tóny budú znieť, tak vás vôbec nebude zaujímať, či vám to vydrží.
Krásne je, že tento typ lásky je nevýlučný. Chvíle takéhoto súzvuku môžete zažiť s hocikým. Keď si vypracujete vnímavosť na tieto tóny, tak sa nemusíte tomu človeku dívať do očí, nemusíte sa rozprávať, ba nemusíte ho ani poznať. Stačí keď ste v jeho blízkosti.
Ďalej je veľmi dobré to, že pri hľadaní tohto súzvuku môžete veľmi veľa urobiť sami, že nie ste odkázaní na to, ako sa správa ten druhý. Naučte sa znieť tónmi srdca čo najsilnejšie a čo najvytrvalejšie. Odrazu dôjde k rezonancii a tie isté tóny sa začnú ozývať aj druhých. Zároveň si ale v istej chvíli uvedomíte, že je vám vlastne jedno, ako sa správajú tí druhí.
A nakoniec všetko zmizne a zostane len láska.
