Telo ako rieka
Človek neustále tečie. Tečie zo všetkých otvorov. Najlepšie to vidno na malých bábätkách, ale tečú všetci. Je to geniálny mechanizmus, ktorý bráni tomu, aby sa vám do tela dostali všelijaké drobné potvory, ktoré tam nemajú čo hľadať. Museli by plávať proti prúdu slín, sopľov, sĺz, či ušného mazu.
Ale tečiete nielen z otvorov. Celá vaša koža je v skutočnosti rieka. Je to extrémne viskózna, pomalá, široká a krátka rieka, ale je to rieka. Bunky na povrchu kože neustále odumierajú a opadávajú. Keď vysýpate plný vysávač, tak väčšina tej špiny sú vaše odumreté bunky. V istom zmysle tak vysýpate do smetného koša samých seba.
Vďaka tomu, že je vaše telo rieka, sa dokáže hojiť. Porežete sa, urobí sa chrasta, ktorá o niekoľko dní odtečie. Zvnútra tela priplávali na poškodené miesto nové zdravé bunky.
Predstavte si, že si napúšťate vaňu. Máte kvalitnú batériu, z ktorej vyteká voda krásne rovnomerne. Tvorí krásny striebristý valec. Na tom valci na prvý pohľad vôbec nevidno, že sa voda hýbe. Ten valec vyzerá ako pevný predmet. A ten predmet má dve zaujímavé vlastnosti, ktoré majú aj telá živých bytostí.
Po prvé, valec je krehký, dokážete ho pomerne ľahko poškodiť. Stačí do neho strčiť prst. Ale zároveň je nesmierne húževnatý: poškodenie trvá len dovtedy, kým trvá rušivý moment. Akonáhle prst odtiahnete, valec sa veľmi rýchlo obnoví a po vašom zásahu nezostane ani stopy.
Po druhé, valec existuje len dovtedy, kým neustále priteká voda.
Čo je analógiou pritekajúcej vody pre živý organizmus? Asi ako prvá vám napadne potrava. Potrava prináša telu energiu aj stavebné látky.
Niektorí však vidia skôr na tomto mieste pránu, čiže kozmickú energiu alebo životný princíp. U našich predkov vyjadrovala tento princíp bohyňa Živa (sémantická aj etymologická príbuznosť s indickým bohom Šiva je zaujímavá téma, ale sem sa nám nezmestí).
V Biblii sa píše, že Boh stvoril človeka zo zeme a vdýchol do neho dušu – život. Niektorí tvrdia, že tú dušu do neho vdychuje neustále. Každý náš nádych je takým vdychovaním duše. Tak, ako je striebristý valec nepretržitým prúdom vody, tak je naše živé telo nepretržitým prúdom duše. Keď sa kohútik zavrie, je po nás.
Telo ako tradícia
Bunky v tele sa obmieňajú. Niektoré žijú len pár dní. Keď si glgnete slivovice, okamžite zomrú kompletne všetky vaše bunky na povrchu jazyka i hltana, ktorých sa slivovica dotkla. Iné bunky žijú aj niekoľko rokov. Ale isté je, že počas vášho života sa vaše bunky kompletne vymenia niekoľkokrát.
Predstavte si, že by ste sa rozhodli, že si zrenovujete dom tak, že každé ráno vyberiete jednu tehlu a nahradíte ju novou tehlou. Vlastne by ani nebolo veľmi vidieť, že sa niečo deje. A predsa by ste po istom čase mali kompletne nový dom.
Bol by ten dom iný ako ten starý? Bol aj nebol. Bol by iný v tom zmysle, že v ňom nezostala ani jediná molekula starého domu. Ale to by nikto nevidel. Bol na nerozoznanie od starého. Návštevníci by si nič nevšimli a nebolo by jednoduché vysvetliť im, že to už nie je starý dom. Vnem domu, zážitok, ktorý identifikujeme ako váš dom, by zostal ten istý.
Čo je teda v skutočnosti váš dom? Tie tehly, alebo ten zážitok? Subjektívne sú pre nás dôležité zážitky. S celou realitou prichádzame do styku výlučne cez zážitky.
Váš dom, to je vlastne len tradícia, ktorú si tie tehly akoby odovzdávali. Umiestnenie starej tehly bolo odkazom predkov, ktorý ovplyvnil miesto, kam sa položila nová tehla.
Rovnaké je to aj s naším telom. Bunky si odovzdávajú viac informácií než je len údaj o ich umiestnení, odovzdávajú sú celú DNA. Čo vlastne spája vaše dnešné telo s vaším telom z detstva? Medzitým sa vymenilo niekoľko generácií buniek. To, čo tieto dve telá spája, je vlastne len tradícia, ktorú si tie bunky odovzdávali. A predsa máte zreteľný pocit, že vaše telo je po celý život tým istým predmetom.
Hranice telies
Vieme, že voda sa vyparuje. Molekuly vody neustále vyskakujú nad hladinu. Väčšina z nich dopadne späť na hladinu, ale nie všetky. Vietor ich môže odfúknuť. Čím je voda teplejšia, tým viac molekúl sa nevráti. Keď teplota vody prekročí bod varu, tak nakoniec nadobro zmizne všetka voda.
Vieme, že aj ľad sa vyparuje. Volá sa to sublimácia. Keď vyvesíte v mrazivý deň mokrú bielizeň na balkón, tak vám uschne bez toho, aby sa predtým ľad premenil na vodu. Trvá to dlho, ale nakoniec uschne.
V skutočnosti sa vyparujú všetky telesá, aj to aj tie, čo sú z tuhých látok. Už ste niekedy grilovali v záhrade? Všetci vaši susedia zacítili krásnu vôňu špekáčikov. Ako sa šíri vôňa? Tak, že zopár molekúl, ktoré boli pôvodne súčasťou špekáčika, letelo vzduchom a skončilo v susedovom nose. Pred chvíľou tvorila tá molekula súčasť špekáčiku, teraz tvorí súčasť susedovho tela.
Toto funguje aj pre neživé telesá. Molekuly z ich povrchu neustále po troche odchádzajú a iné prichádzajú. Odkrojíte nožom krajec chleba a zopár molekúl železa z tenkého ostria noža sa oddelí a stane sa súčasťou vašej desiaty. Molekula vody z mora sa odparí a v mraku vytvorí súčasť snehovej vločky. Vločka spadne na ľadovec a primrzne tam – možno na celé tisícročia. Tá istá molekula bola najprv súčasťou mora, potom súčasťou vločky a napokon súčasťou ľadovca. A to more a tá vločka a ten ľadovec sa neskladajú z ničoho iného, než práve z takýchto katastrofálnych fluktuantov. Dá sa ešte vôbec tvrdiť, že sú to tri rôzne telesá?
Keď sa pozrieme na telesá zblízka, akoby pod mikroskopom, vtedy uvidíme, že ich vonkajšia hranica vôbec nie je ostrá. Teleso je skôr čosi ako sprievod demonštrantov, ktorý tiahne mestom. Neustále sa nejakí ľudia pridávajú a iní ľudia sa oddeľujú. Keď urobíte leteckú snímku z výšky, javí sa vám ten sprievod ako pomerne zreteľne ohraničené teleso, ale keď sa pozriete zblízka, tak zistíte, že to s tou hranicou nie je vôbec jednoduché. Je tamten konkrétny človek súčasťou demonštrácie, alebo je to len náhodný okoloidúci? A ak je súčasťou demonštrácie, bude ňou aj o päť sekúnd? Nerozmyslí si to?
Ako vyzerá najmenšia čiastočka hmoty?
Poviem vám to rovno. Najmenšia čiastočka hmoty neexistuje.
Vedci si po dlhé roky predstavovali najmenšie čiastočky hmoty ako malé guľôčky, ktoré sa už ďalej nedajú deliť. Prvou takou guľôčkou bol atóm. Grécke slovo „atóm“ znamená „nedeliteľný“. Potom prišli na to, že sa atóm predsa len rozdeliť dá. Funkciu guľôčok prevzali protóny, neutróny a elektróny. Potom sa zistilo, že aj tie sa dajú deliť.
Lenže beda! Začali nám tu vstupovať do hry kvantové efekty. Tie sa nepodobajú na nič z toho, čo normálny človek vie o svete. Ďalšie delenie začalo byť riadne problematické. Dnešný pohľad na najmenšie čiastočky hmoty vyzerá približne takto:
Predstavte si kŕdeľ lietajúcich rýb. Pozorujete ich z člna. Vidíte len to, čo je nad hladinou. Pod hladinu nielenže nevidíte, ale nemáte ani šajnu, ako to tam funguje. Samozrejme, radi by ste sa tam pozreli a utešujete sa, že raz azda vedecký výskum pokročí natoľko, že sa o tomto svete pod hladinou dozvieme viac. V tejto chvíli však v skutočnosti nikto nemá ani šajnu, ako taký výskum vôbec začať.
Keď sa dívate na ten kŕdeľ rybičiek z diaľky, javí sa vám ako pomerne ostro ohraničený objekt. Keď však prídete bližšie, uvidíte jednotlivé rybky, ktoré sa na krátku chvíľu vynoria z ničoho, chvíľočku ich vidieť, a potom zasa zmiznú v ničote. Pri tom nemáte ani tú najmenšiu nádej uhádnuť, kedy a kde sa vynorí nasledujúca rybka.
Nuž presne toto pozorujú vedci, keď sa snažia uvidieť najmenšie čiastočky hmoty. Akurát namiesto rybiek registrujú akési záchvevy energie. Akákoľvek pevnosť, trvanlivosť a ohraničenosť je bohapustým optickým klamom.
Ak je ale potom možné, že nedokážeme prejsť cez stenu? Keď chytím do ruky klobásu, tak predsa cítim, že je to pevný predmet, ktorý mi kladie odpor. Nech by som tú klobásu stískal akokoľvek, moja ruka sa s ňou nezmieša. Keby sa jogurt pokúsil chytiť do ruky lekvár, tak by sa zmiešali.
Odpor v skutočnosti kladú odpudivé elektrické sily. Vy možno poznáte skôr príbuznú odpudivú magnetickú silu. Keď k sebe priblížite dva magnety tak, aby boli obrátené rovnakým pólom k sebe, tak sa nebudú chcieť priblížiť, budú vám klásť odpor. Je to tá istá sila, ktorá roztáča elektromotory.
Štiepenie atómu je ako kálanie dreva
Drobné subatomárne častice sa nedajú vidieť. Na videnie potrebujete svetlo. A keď pošlete k tak malým časticiam čo len jediný fotón svetla, je to tak, ako keby ste strelili do náramkových hodiniek z kanóna. Preto ľudia vymysleli elektrónový mikroskop. Namiesto fotónov v ňom lietajú elektróny, ktoré sú oveľa menšie. Je to celé veľmi komplikované a drahé zariadenie, ale nakoniec dokáže z odrazených elektrónov zrekonštruovať optický obraz.
Elektrónový mikroskop na pár rokov pomohol, ale nakoniec nevyhnutne prišla chvíľa, kedy sa začali skúmať častice, ktoré boli tak malé, že aj elektrón bol pre ne priveľký. Potom už zostali len urýchľovače. Najprv sa nejaká častica, napríklad protón, zrýchli na vysokú rýchlosť a potom sa ňou trafí skúmaná hmotná častica. Častica sa rozletí na kusy. A z tých kusov sa dá pomocou nesmierne komplikovaných výpočtov usúdiť, ako to tam vnútri v tej častici vyzeralo.
Keďže pri takomto rozbíjaní častíc v urýchľovačoch vznikajú menšie častice, je to zároveň spôsob, ako takéto menšie častice vytvoriť. Môžete si to predstaviť ako kálanie dreva. Letiaci protón je ako sekera, urýchľovač obstará rozmach sekery nad hlavou. Sekera vletí do klátika a rozštiepi ho na dva menšie klátiky.
Lenže beda! Častice, o ktorých hovoríme, sú tak malé, a energia urýchlenej častice tak veľká, že nám tu začína dochádzať k premene energie na hmotu. Už od čias Einsteina vieme, že hmota a energia majú tú istú podstatu. V atómovej bombe sa hmota mení na energiu. V urýchľovači sa, naopak, mení energia na hmotu.
Inak, zvládnuť premenu energie na hmotu v bežnom živote by bola pekná vec. Predstavte si, že bežíte maratón a odrazu vás ktosi dobieha. Vy mu premeníte energiu na hmotu a on sa doplazí do cieľa ako slimák, ale zato bude o kilo ťažší.
Ako by to vyzeralo v prípade toho klátika? Energia sekery by sa premenila na hmotu, takže by ste dostali dva klátiky z jedného, ale každý z tých dvoch klátikov by bol rovnako veľký ako pôvodný klátik. A vy by ste skôr či neskôr museli priznať, že tenká trieska je síce pekná predstava, ale v skutočnosti je to len chiméra. Nie je to vec, ktorá by sa dala reálne vytvoriť – aspoň nie takto, kálaním. A zatiaľ nik netuší, ako by sa to dalo robiť inak.
A presne takouto chimérou, ako tá trieska, je aj najmenšia častica hmoty.
