V tomto texte sú použité slovesá v prvej osobe. Nie je to preto, že by to bolo o autorovi, ale preto, lebo tak je text zrozumiteľnejší. Onen „ja“ je teda čitateľ.
Zo všetkého toho, za čo sa považujem a s čím sa stotožňujem, bude mojím skutočným „ja“ to, čo neprichádza ani neodchádza, niečo, čo existuje po celý čas, po ktorý existujem ja.
Z toho hneď vyplynie, že nie som ani svoje meno, ani svoje povolanie, ani žiadna svoja rola, ani svoj imidž, ani svoje renomé. Všetko toto sa môže zmeniť, no ja budem stále ja.
Som svoje telo?
Nie, nie som svoje telo. Telo nie je trvalé. Bunky sa nám neustále obnovujú. Niektoré žijú niekoľko rokov, niektoré len niekoľko dní. Môžeme si to predstaviť tak, akoby murár každý deň vymenil na svojom dome dve – tri tehly. Nové tehly by dokonale prispôsobil okoliu, takže by nebolo nič vidieť. Po čase by takto stál na mieste starého domu úplne nový dom bez toho, aby si niekto niečo všimol.
Moje telo je v podstate len tradícia, ktorú si bunky medzi sebou odovzdávajú.
Opiciam dali do klietky strom a na jeho vrch dali banán. Keď sa niektorá opica dotkla banána, automatické zariadenie pustilo na všetky opice nepríjemnú sprchu. Opice to rýchlo pochopili a prestali sa o banán zaujímať. Potom jednu opicu vymenili za inú. Nová opica, pochopiteľne, začala liezť za banánom. Len čo sa dotkla stromu, ostatné opice sa na ňu vrhli a zreteľne jej dali najavo, že si neželajú, aby na ten strom liezla. Tak naň teda neliezla. Nie kvôli sprche, o tej netušila, ale kvôli iným opiciam. Postupne takto po jednej povymieňali všetky opice. Medzičasom vypli aj sprchu, ale opice to nemali ako zistiť. Nakoniec boli v klietke len opice, ktoré sprchu v živote nezažili, a sprcha už dávno neexistovala, no opice sa stromu s banánom naďalej dôsledne vyhýbali. Taká je sila tradície.
Ak sa pozriem na svoje telo na úrovni atómov, je to ešte zmätenejšie. V atóme je kopa voľného priestoru. V podstate vyzerám ako hviezdna obloha: sem tam svietiaca bodka (atómové jadro) a medzitým kopa ničoho. Niekde sú bodky hustejšie. U hviezd to nazývame súhvezdie, u mňa to bude možno kúsok bielkoviny. A na nejaké ostré hranice tela môžeme rovno zabudnúť. Z kože sa nám neustále čosi odlupuje a vyparuje, a podchvíľou sa na ňu zas prilepí čosi z okolia. Vydýchnem a značnú časť z toho, čo som vydýchol, vzápätí vdýchne človek, čo je so mnou v miestnosti. Pred chvíľou som bol ten vydýchnutý vzduch ja, teraz je to on.
Okrem toho som sa po celý život menil. Bol som malé dieťa, som dospelý človek, budem starec. Tí traja sa na seba príliš nepodobajú. Ktorý z nich som ja?
Som vedomie?
Núka sa tu odpoveď, že ja som ten, čo si to všetko uvedomuje. Ten tu bol stále. Logicky to vychádza celkom pekne, no vynára sa tu istá komplikácia. Takto ponímané „ja“ nie je objekt. Ja som vnímajúci subjekt. Všetko to, čo vnímam, je svet objektov. Ja v ňom ale nie som. Moje telo tam je, moje telo je skutočne objektom, no moje telo, to nie som ja. Nemôžem sa vidieť, nemôžem sa počuť, slovom „ja“ nie je čosi, čo sa dá vnímať zmyslami.
Je tu pokušenie vnímať seba, subjekt, ako objekt. Niet divu, doteraz sme mali do činenia len s objektmi. Ak však ja nie som objekt, potom môžem mať problém intelektuálne sám seba pochopiť a zaradiť sa do systému svojich poznatkov. Môžem si pomôcť tak, že pojem subjektu celkom vylúčim a povediem, že som samotné vedomie.
Nedá sa tvrdiť, že by bol takýto pohľad pohodlný. Veľmi sa líši od toho, na čo je priemerný Európan zvyknutý. Je však logický a má svoje nesporné výhody. Napríklad nám môže pomôcť pri úvahách o živote po smrti. Keď sa dívate na rozkladajúcu sa mŕtvolu, možno je vám ťažko uveriť, že nejaký život po smrti existuje. To, že vedomie nie je podriadené času, však znie oveľa prijateľnejšie.
Advaita považuje za najdokonalejšiu meditáciu toto: Uvedomujem si, že si uvedomujem. Sústredím pozornosť, ale nesústredím ju na nejaký objekt. Sústredím ju na – nič. Znie to čudne, možno až bláznivo, ale práve z takejto meditácie vyrastajú najsilnejšie osobnosti. Táto meditácia vám prinesie neobyčajne hlboký pokoj. Nebude to však pokoj cintorína, ale pokoj pilota, ktorý práve pristáva s lietadlom – pokoj plný dynamiky, kedy každý váš počin bude účelný, inteligentný a účinný. Budete málo robiť a veľa dosahovať.
Som existencia
Vidieť sa ako vedomie je slušný pokrok. Advaita však ide ešte ďalej. Model „subjekt + uvedomenie + objekt“, ba dokonca aj zjednodušený model „vedomie + objekt“ je ešte stále príliš zložitý. Ešte stále sú tam dva prvky. A advaita znamená „nie dva“.
Tá vec, ktorú o sebe môžem povedať vždy a za každých okolností, je, že som. Existujem.
V biblickom príbehu Boh oslovil Mojžiša a poslal po ňom odkaz faraónovi. Mojžiš sa opýtal Boha: „Kto si pane? Lebo faraón sa ma určite opýta, kto mu ten odkaz posiela.“ A Boh mu odpovedal: „Ja som 'ja som'“.
Niektorí nekresťanskí autori považujú túto vetu za najhlbšiu vetu z celej Biblie. Dajú sa okolo toho spriadať nekonečné teologické úvahy, ale tento blog je orientovaný inak. Tento odsek je tu uvedený preto, lebo načrtáva vstupné dvere do ríše mystiky.
Mystika
Mystika je osobitný spôsob vnímania a uvažovania, ktorý nám pomáha pochopiť práve takéto čudné a neobvyklé myšlienky. Je to skôr ríša srdca, básnickej vnímavosti a intuície. Ťažko sa o týchto veciach hovorí a ešte ťažšie píše – nemáme na ne jednoducho vybudovaný jazyk. Existujú však veľkí autori, ktorým sa podarilo urobiť akýsi náčrt. Nájdete ich v kresťanskej i v nekresťanskej tradícii. Musíte však prekonávať ťažkosti spôsobené rozdielnym časom, priestorom a rozdielnou kultúrou. Budete sa musieť naučiť žiť s pocitom, že ničomu nerozumiete – a predsa sa postupne začnú vynárať kontúry nového videnia, dosť odlišného od toho, na čo sme boli zvyknutí.
Pravdepodobne toto všetko nebudete chcieť robiť. Možno vám dokonca budú tieto myšlienky pripadať ako jalová samoúčelná špekulácia. Najskôr to bude preto, lebo to budete chcieť pochopiť rozumom. Alebo to jednoducho nie je pre vás, rovnako ako pre niekoho nie je spev a pre iného zas nie je matematika.
Ide to aj jednoducho
Uvedomiť si na pár chvíľ „ja som“ je jednoduché a dostupné cvičenie,
Druhý stupeň, o čosi ťažší, je „som si vedomý“. Čoho som si vedomý? Toho, že som si vedomý. „Som si vedomý, že som si vedomý“ je myšlienka, ktorá azda vyžaduje trochu cviku, no ovocie tohto cvičenia je priam úžasné. Umožní vám dotknúť sa v hĺbke svojej duše čohosi veľkého. Biblia používa obraz Boha v horiacom kríku, čínsky básnik by povedal že sa dotknete spiaceho draka. Na chvíľu viete bez najmenších pochýb, že je vám k dispozícii všetka sila a múdrosť tohto sveta, tak veľká, že si to vôbec nepotrebujete dokazovať. Bude to jasné ako slnko.
Bohužiaľ, spočiatku to budú naozaj len záblesky. Do tejto ríše sa dá vstúpiť len bez ega. Vaše ego však na to ešte nie je pripravené. Zľakne a stiahne vás späť. Ešte sme neskončili.
