Bakteriofág je typ vírusu, ktorý infikuje baktérie. Vedci im skrátene hovoria aj fágy. V skutočnosti slovo „bakteriofág“ doslova znamená „baktériožrút“, pretože bakteriofágy ničia svoje hostiteľské bunky. Patria k najviac rozšíreným organizmom na Zemi a regulovaním množstva baktérií zabezpečujú ekologickú rovnováhu v prírode.
Všade okolo nás
Bakteriofágy sa nachádzajú vo všetkých rezervoároch bakteriálnych hostiteľov, akými sú napríklad pôda a vnútornosti živočíchov. Jedným z najbohatších prírodných zdrojov fágov je morská voda. Bakteriofágy boli identifikované koncom 19. storočia, no už dávno predtým existovali doložené zdroje o riečnych vodách, ktorými sa liečili infekčné choroby, ako napríklad malomocenstvo.
Ako prvý objavil bakteriofágy William Twort v roku 1915 a o dva roky neskôr si Felix d´Herelle uvedomil, že majú potenciál zabíjať baktérie. Karolínsky inštitút sa rozhodol udeliť Nobelovu cenu za medicínu v roku 1969 spoločne Maxovi Delbrückovi, Alfredovi D. Hersheymu a Salvadorovi E. Luriovi za ich objavy týkajúce sa „replikačného mechanizmu a genetickej štruktúry vírusov“
Robotický pavúk zo sci-fi filmu?
Bakteriofág výzorom pripomína akéhosi pavúkovitého robota zo sci-fi filmu. Má hlavu v tvare 20-stennej kocky, ktorá je na množstvo tenkých nožičiek pripevnená telom pripomínajúcim skrutku. Táto hlava obsahuje nukleovú kyselinu a to buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Spôsob, akým bakteriofágy infikujú hostiteľskú bunku, je základným rozdielom medzi nimi. Jedna skupina (Caudovirales) má špecializovanú štruktúru (chvost), ktorá je zodpovedná za rozpoznanie hostiteľskej bunky a vírusového genómu. Druhou skupinou sú bakteriofágy bez chvosta, ktoré využívajú množstvo infekčných stratégií. Fágy sú klasifikované Medzinárodným výborom pre taxonómiu vírusov (ICTV) podľa svojej morfológie a nukleovej kyseliny.
Fágy majú rôzne možné životné cykly, ktoré spolu s interakciou s ich fyzickým prostredím určujú ich úlohu v bakteriálnej biológii. V lytickom životnom cykle fágy infikujú a rýchlo zabíjajú infikované hostiteľské bunky, čím formujú dynamiku bakteriálnej populácie a príležitostne pomáhajú pri ich dlhodobom vývoji. Lyzogénny životný cyklus je naopak taký, kde fágy namiesto toho, aby priamo zabíjali svojich hostiteľov, integrujú sa do genómu svojho hostiteľa alebo existujú ako plazmidy vo svojej hostiteľskej bunke. Plazmid je relatívne krátka dvojvláknová, do kruhu uzavretá molekula DNA, nachádzajúca sa v cytoplazme bunky. Tento lyzogénny životný cyklus môže byť stabilný tisícky generácií a bakteriofág môže pozmeniť fenotyp baktérie prejavením génov, ktoré by sa pri normálnom priebehu infekcie neprejavili v procese známom aj ako lyzogénna konverzia.
Fágová terapia?
Fágová terapia je odvetvím molekulárnej biomedicíny, ktorá využíva bakteriofágy na boj proti patogénnym mikroorganizmom. Ide o princíp, ktorý sa síce objavil už na začiatku 20. storočia, no objav antibiotík v 40. rokoch ho odsunul na druhú koľaj. Keďže však neustále narastá množstvo baktérií odolných na dostupné antibiotiká, fágová terapia sa opäť stáva predmetom vedeckého záujmu. Výhodou tohto prístupu je, že terapeutické fágy cielene zabíjajú len patogénne baktérie bez porušenia rovnováhy v črevnej mikroflóre, čo býva častým negatívnym sprievodným javom pri antibiotickej liečbe.
