Mizéria sveta a jeho krása,
života večný paradox,
raz vzlietnem, potom padnem,
no nikdy nemám dosť.
Aj keď mám všetko, chcem viac,
no keď mám pocit, že už nemám nič,
viem, že to tak nie je. Myšlienky sú večné.
Myšlienky sú dušou života, nemyslieť je ťažké.
Vždy chcem to najlepšie,
no neuvedomujem si,
že to najlepšie už možno mám.
Až keď niečo stratím, zistím, akú hodnotu to malo.
Niekedy to zabolí, niekedy nie, niekedy ubíja.
Po pýche skutočne nasleduje pád,
pád, ktorý očistí myseľ, dá duši silu znovu vzlietnuť, vstať.
Keď nevzlietne, končí boj,
no keď vzlietne, začína vojna.
Čo je horšie?
Vyhrať boj a prehrať vojnu
alebo
vyhrať vojnu a prehrať boj?
Keď vyhráme boj, máme silu ísť do vojny, no keď boj prehráme,
upadáme a sila sa stráca. Zaváhame.
Čo je to vlastne ten boj?
Čo je vojna?
Je dôležitejšie dosahovať malé ciele a vyhrávať boje,
alebo ísť za vysneným veľkým cieľom cez mnohé,
niekedy vopred prehraté boje?
Niekedy zistíme, že keď vyhráme boj, vojnu už nepotrebujeme.
Veľké sny padnú v obeť menším, stratia sa, vyparia.
Chvíľkový pocit šťastia pominie.
No môžeme si byť vôbec niekedy istí, či sme vyhrali boj,
alebo vojnu?
Vieme to naisto? I boj môže byť vojnou a vojna bojom.
Dáva to všetko zmysel?
Tieto úryvky, či tento život?
Čo je vlastne tým zmyslom života?
Za čím sa tak uháňame?
