„Unataka susu?“pýtam sa ho, či nechce nazáchod, keď sa prebudí. Pokrčí plecami. Nevieš? Keď ty nevieš, tak ja viem,pomyslím si a beriem ho pre istotu z mojej postele rovno do kúpeľne.Pri nočníku Moses zúrivo kope nohami, škaredo sa na mňa pozrie a potom sarozplače. Nechápem. Položím ho späť na posteľ. „ Chceš si ľahnúť?“ Znova skúšama chlapec opäť pokrčí plecami. Skúšam ho teda uložiť, ale plače eštezúrivejšie.
Nie je pokrčenie plecami ako pokrčenie. Celýčas sa mi vlastne Moses nesnažil povedať, že nevie, ale že nič z toho, čo som mu ponúkalanechce.
Skončil nakoniec na mojich rukách, kde zaspal a aj sa pocikal.
Petrolejka nesvieti
"Strážnik pomóóóc! Pomôž mi!" Devätročná Nino sa bráni. "Ste zlí. Nepôjdete do neba!" vyhráža sa. Držím jej ruky, a ďalší človek nohy, aby jej sestrička a doktor mohli vymeniť obväz. Celá nemocnica pozná malú Nino. Jednak preto, že tu nie sme ani zďaleka prvý krát a potom pre jej prenikavý rev. Rozlieha sa tak, že upútala pozornosť okolo idúceho strážnika.
Nino som stretla v jednu sobotu. Nino síce nie je z domova, ale chodí tu k nám do školy. V tú sobotu som ju nosila na rukách, pretože sa nevedela ani poriadne postaviť na nohy nie to ešte chodiť.
Ktovie, čo presne robila, ale skončilo sa to ťažkou popáleninou na celom lýtku. Vraj explodoval petrolej z lampy a zapísal sa na jej nohe. Vznikol požiar a susedia ju vyslobodili. Preto sa nemohla ani stáť na vlastných, ani chodiť.
Išli sme spolu do súkromnej nemocnice, do Koptiku. Samozrejme, že sa platí viac, ako v Kenyatta. (Kenyatta je zrejme jediná štátna nemocnica nielen v Nairobi, ale aj v širokom okolí. Ľudia sa sem ráno vyberú, postavia sa do rady a možno sa do večera niečo udeje.)
Keď vám v Keni niekto povie "lekár je na ceste" alebo "hneď prídem" môže to trvať celú hodinu aj viac, kým sa niečo udeje. Nino podstúpila pomerne rýchly chirurgický zákrok, ale nekonečné čakanie na zatiaľ obedujúceho lekára, lieky, či priepustku to vyvážilo. Začalo sa stmievať, tak som po celom dni strávenom v tejto útulnej nemocnici znervóznela. Cestovať po zotmení do slumu je príliš veľké riziko. Nielen pre belochov. Pochopili to.
S Nino sme chodili do nemocnice naozaj často. Ranu jej zo začiatku preväzovali každý tretí deň. Potom to nechali už aj na mňa. Zo začiatku mi dali injekcie na bolesť, ale našťastie sme ich nepotrebovali. Postupne som toto dievčatko lepšie spoznávala a zisťovala, kedy trochu predstiera a kedy ju niečo naozaj bolí. Vedela vylúdiť naozaj prenikavý zvuk.
Popálenina sa jej hojila tri mesiace, ale na druhý deň po operácii už mohla sama chodiť, po týždni aj utekať.
Raz sa možno na jej nemocničných rečníckych prejavoch budeme spolu schuti smiať.
