Musím ísť nazáchod. Najprv sa vymotám z chemikáliou nastriekanej moskytierky. Potomzo spacáka. Hľadám topánky, klúč. Vyjdem z izby, vyjdem na vzduch. Nachodbe, ktorá je pod holým nebom, stretávam bosé deti. „Vyatu vyatu!“ a černoščatá odcupitajú naspäť do iziebpohľadať si nejaké topánky. Prvé, ktoré nájdu sú ich. Kliesnim si cestu úzkouuličkou ku záchodu. Donekonečna zdravím všetky vstávajúce deti. Čakám v rade.Chápem, že je oveľa hygienickejšie, ak majú turecký záchod, keď ho používa 70ľudí. Aj tak mám v škole záchod radšej, pretože tam je pre učiteľovvyhradený ich vlastný. Samozrejme, že ani tam sa nedajú čítať noviny a človekje rád, keď odtiaľ, čo najskôr vypadne, ale z diery nevyliezajú priesvitnéčervíčky, jama je hlbšia (nesmrdí to tak) a steny ani zem nie je „vymaľovaná“podozrivou hnedou farbou. Nádych. A na výdych, aby som bola vonku.
Prebojujemsa ku kuchyni, do lavóra si vypýtam teplú vodu. A šups do sprchy. Malá „kabínka“,kde sa pooblievam na ohni zohriatou vodou a pozorujem brieždenie. Romantika.Brrr, zima. Teplá Afrika? Ďalší omyl. Poriadne sa naobliekam.
Deti sú zoradenéod najmenšieho po najväčšie v rade. Čakajú na raňajky. Väčšinou niečotekuté do hrnčeka, alebo suchý biely chlieb. Len čo jedlo zmizne v ichnekonečných žalúdkoch, akoby sa pod nimi zem zľahla. Ponáhľajú do školy, ktoráje od domova asi tak na pol hodinu cesty peši naprieč slumom. Najmenšie černoščatá chcú ísť na ruky,vyškierajú sa na mňa a túžobne sa pozerajú na jedlo na stole. Jasné, že imtečie z nosa, keď bosé a častokrát aj v mokrých šatách behajúhore-dole. Veď na takú príležitosť som kúpila toaleťák. Je to pre ne veľkáatrakcia, keď sa chystá „čistenie nosov“. Pribieha ich stále viac a poťahujúnosom, aby som si všimla ich akútny stav. Papier sa im zjavne páči. Snáď honebudú chcieť jesť, ako keď obhrýzali voskovky. Radšej im ho beriem.
Cesta do školyvedie popri hlavnej ceste, kde sa preháňajú rýchle a smradľavé autá. Výfukovýdym zmiešaný s rozvíreným cestným prachom netvorí príjemnú kombináciu nadýchanie. Dorazili sme do školy. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, že výkrik „ča,ča, ča!“ neznamená nič iné ako „teacher“ (učiteľ) a žiaci to vykrikujú urputnevtedy, keď sa hlásia o slovo. V škole je 150 detí, z toho futbalradi hrajú (skoro) všetky. Niekedy sa len tak rozbehnú za jednou loptou a hrajúindividualistickú verziu bez bránky. Cieľom je asi mať loptu, čo najdlhšie lenpre seba. Zahráme si „Húsky, húsky, poďtedomov“. V škole sme až do večera. Na hodine svahilčiny vyrušujem. Chceme vedieť posvahilsky hlúposti typu „Vezmeš si ma?“ alebo „milujem ťa“. Jeden nikdy nevie. Predzotmením slnka dorazíme domov. Rýchlo sa zotmie a brána sa zavrie.Nebezpečenstvo striehne za každým rohom. Večer sa tancuje, spieva. Rozdeľujemevečeru a každému z 50 detí prajeme dobrú chuť. Naivne si myslím, že sapatrí povedať „ďakujem“. Tejto krajine panujú iné zvyky, ako v našom svete.„Ďakujem“ a „prosím“ sa tu veľmi nenosí. Neverbálne „ďakujem“ povedia otvorenými dlaňami.
V našej izbe nás čaká naporcovaná myš. Mačkapreliezla cez plechovú strechu a ozdobila nám koberec. Radšej niečonechutné a mŕtve, ako živý exotický pavúk pri posteli. To sa tam asi takčasto nepočuje, keď niekto hystericky piští kvôli malému votrelcovi na stene.
Po vážnej etickej debateo nepísanom treste smrti v slume unavená líham do postele. Ešte stručne smskou informujemmamu: „Ja som tucna ako obvykle, mam sa dobre, beriem antibiotika. Zapalenehrdlo. Zajtra mam svadbu. Dnes som varila ugali. Robim ksefty na trhu. papa.“Asi mi to neuverila, ale dych som jej možno vyrazila.
