Nemám rada mačky. A už vonkoncom nie, keď mám pocit, že sa nám v predizbe naskladala dobrá stovka mačiek, ktoré teraz naraz pradú ostošesť.
Továreň na kyslík pradie hlasnejšie ako dve práčky dokopy. Má to ale jednu výhodu: nie je počuť, keď ozajstná práčka perie.
Predvčerom ho priniesol mladý chalan a najprv nám ho ani nechcel nechať. Ževraj tu nemôže byť kyslík, ak nie je doma pacient. Ale pacient nemôže byť doma, kým nebude doma kyslík, vysvetľuje oco.
Na druhý deň prišiel ten chlapík s koncentrátorom znovu. A prišla aj sanitka s babičkou. Všetko tak, ako má byť.
Niektorí si z nemocnice prinesú domov vši. Niektorí malé bábo. A niektorí kyslík.
Zrazu si oveľa viac uvedomujem, aký je potrebný, keď svojím hukotom prebúdza celú rodinu.
Niečo podobné prebúdza aj rodičov, ktorým sa narodí syn zamotaný do pupučnej šnúry- ledva dýchajúci.
A prebúdza aj chalana, ktorého nechcú pľúca poslúchať tak šesťkrát do roka.
Keď nebola v kráľovstve soľ, jej cena sa vyšplhala nad zlato.
Deckám v Afrike som darmo vysvetľovala, čo je to mier, keď sa zdalo, že o vojne asi ešte nepočuli.
A čo je to bohatstvo sa dá pochopiť asi len vtedy, keď človek nakukne do chudobného slumu.
Kyslíkový koncentrátor.
Je to nenápadné "zvieratko", ale každý si ho všimne. Má dlhý priesvitný chvost a je napojené do elektriny. Priesvitná hadička meria 15 metrov. Presne toľko sa môže s ním človek pohnúť.
Niektorí sú závislí od drog, niektorí od dýchacieho prístroja. A všetci sme závislí od našich pľúc.
Zaspávam s vankúšom na hlave. Vďačná, že babička je opäť doma a že sa jej konečne lepšie dýcha. Ešteže býva u nás aj ten "kyslikár" Devilbiss.
