Často používam frázy „múdrych" ľudí (v niektorých prípadoch je to diskutabilné, ale predsa). Mám rada situácie, ked’ to môžem takto vysloviť, a pritom byť si istá, mať potvrdené, že je to pravda. Žijeme v ikonickej, pretechnizovanej dobe, plnej toľkých vecí, ktoré nepotrebujeme. Niekedy si myslím, že sa ocitám v čase niekoľko storočí späť, ked’ ľudia vedeli lepšie ako dnes rozlíšiť čo je skutočné a čo nie; pravda či lož. Dnes je skutočnosť či realita polemizovaniahodným pojmom. Ved‘, ktohovie? Zleniveli sme. Až natoľko sa vkradla pohodlnosť do nášho života, že namiesto bádania a uvažovania o pravde, pristúpime na ľahkú voľbu obrazu. Ak niečo vidím, čítam o tom, či priamo som toho účastný - je to pravdivé. No nik sa v tomto smere nezamýšľa nad pravdivosťou „pravdivej" výpovede. Krátko povedané, je nám to jedno. Prečo by sme sa trápili uvažovaním nad niečím, čo je už od začiatku jasné: „Ved’ som to videl". Spadla opona, zabúda sa na odohrané, a my? Nesieme si zážitky so sebou domov. Nikoho však ani len nenapadne v tej chvíli premýšľať nad tým, či to bola pravda, čo všetko sa za tým skrýva... Len pocit z videného je dôležitý. Ale čo s otázkami nášho vnútra? S tým, čo nie je možné vidieť, iba istým spôsobom poznávať dôsledky?
Načo sa tým zaoberať. Ved’ to nie je podstatné. Naozaj si to myslíš? Naozaj je opovrhovania hodné to, čo si myslíš a prežívaš sám so sebou a v sebe? Ked’ ťa ľudia odsúdia bez toho, aby čo i len poznali jediný z tvojich aktuálnych pocitov? Vraj to nepochopia. Áno, lebo nechápu ani samých seba. Tak ako zahadzujú snahu premýšľať nad sebou, niečo robiť s každou jednou vecou, na ktorú sa pýtajú prečo, tak zahadzuješ aj ty každý jeden názor či pocit iných, ktorý by sa ti čo i len trochu skutočne približoval. Nielen naoko. Máš strach, že? Je to prirodzený pocit, ale určite nie správny. Lebo... prečo mať strach, ked’ nerobím nič zlé? Jedna z otázok „prečo". A kto posúdi, či nerobím „zlo"? Ja, ktorý si nikdy nepripustí, to, čo je negatívne; alebo iní, ktorí mi podľa mňa, a možno naozaj, nerozumejú? Čo je naozaj skutočné? Môj strach? Je vôbec on skutočným? Ved’ ho nevidím, len ho pociťujem. Kde nájdem opodstatnenosť jeho skutočnosti? Aj tu sa natíska otázka: „prečo si na toto odpovedať?" Je veľa dôvodov, no jedným z nich je ten, neodpovedať si „preto", hodiť to za hlavu a zožierať sa, lebo sa mi možno práve v tejto chvíli nechcelo. A teraz to nemá význam.
Sme egoisti, ktorí hľadajú „videnú" pravdu a „skytú" lož. Sme tí, ktorí si len myslia, čo je dôležité. A to len preto, že na to dobre reagujú známi. Naozaj žijeme svoj život? Dotvárame realitu tak, ako skutočne chceme? A čo všetky tie predsudky, nielen moje ale najmä môjho okolia? Kde nájdem istotu, že ked’ sa niečo rozhodnem urobiť, urobím to v súlade s „dnešnou" normou a bez výčitiek? Otázky, otázky... a patrilo by sa ešte raz povedať „otázky", ale kde sú odpovede?
Cítim v sebe bolesť, neskutočnú krivdu. Nik mi nerozumie, lebo som aký som. Nikto nemôže prežívať to čo ja, lebo nie je ja. Robím to i ono, niečo, čomu sa len tak hocikto nevenuje. Robím to s takým nasadením a odhodlaním... Hľadám riešenia a riešim. Naozaj nikto nevie, čo prežívam a žijem. A je to ťažké byť mnou, byť otorkom seba samého. Naozaj si to myslíme? Hlúposť! Ale taká neskutočná... Je úžasné, ak človek má pocity, lebo vie, že je človekom; že nie je zviera pobehujúce kdesi po čistinke. Ale zároveň, aká je tá naša hlúposť neskutočne úžasná. Ved’ v takomto stave dokážeme vyprodukovať neskutočne skutočné veci. Aj ked’ si potom tlčieme hlavu o múr či nevychádzame zo svojej ulity celé hodiny. Je krásne, ako človek dokáže cítiť, ako si vie pripúšťať, ako vie pomenúvať pred inými nepomenovateľné. Niekto tomu vraví predsudky. My tomu vravíme - tak to je. A kde máme istotu, kde je niečo viditeľne hmatateľné? Ved’ tak sme si to zadefinovali, že? Pravdu musíme vidieť. „Akákoľvek hlúposť a predsa pravda." Vtipné, ale reálne vytiahnuté z praxe. Neskúsime to predsa? Neskúsime si s triezvou hlavou bez alkoholu, kofeínu či farebných guľôčok sadnúť a vyložiť karty na stôl? Kde je túžba byť pravdiví a žiť v pravde?
