Naši predkovia neprikladali dôležitosť rokom; lež, vtedy boli dôležité cykly, v ktorých sa pravidelne opakovali isté zvyky. Mali leto a zimu, a predsa boli spokojní. Slávili Vianoce a pracovali na poli či okolo domu. A predsa, neboli zdravší a spokojnejší ako my dnes? Je dôležité ako a čími očami budeme nazerať na obdobie, do ktorého vstupujeme. Alebo má ešte význam na tento čas nejako špeciálne nazerať? Mnohým pri slove advent príde na um adventný veniec – vôňa ihličia a štyri sviece; viac-menej minulá predstava. Dnes chceme ísť s módou. Chceme byť „in“ a preto súčasné adventné vence majú veľmi málo spoločného s princípom. Máloktorú „ozdobu“ niečo spája s myšlienkou adventu. Azda len tie štyri sviece; ak vôbec sú štyri. Obdobie pre niekoho obmedzujúce, pre iných potrebné. Ako sa vraví, koľko ľudí, toľko chutí. Alebo by sa ešte dalo povedať – mesto či dedina? Starí rodičia alebo výkvet našej spoločnosti či naša budúcnosť – mládež?
Malé deti si zvyknú robievať alebo dostávajú adventné kalendáre, ktoré ich motivujú počítať dni, kým príde Ježiško v podobe rôznych darčekov či vianočného stromčeka. Mladí ľudia sa cítia v dnešnom „slobodnom“ svete diskriminovaní akousi cirkevnou tradíciou obmedzovať zabávanie sa na diskotékach a žiť hýrivý spôsobom; dnes sa to zachováva väčšinou už len na dedinách. Pre rodičov je to strašný čas materiálnych príprav na Vianoce: staranie sa o výzdobu príbytku, o nakúpenie darčekov, o postaranie sa, aby všetkého bolo na tú „našu“ honosnú oslavu dosť a starí rodičia? Pre nich sa stal advent už len akousi tradíciou, zvykom, ktorí praktizujú každý rok a snažia sa vychovávať všetkých naokolo tak, aby sa správali ako dobrí „kresťania“. A teraz si položme otázku: čím je pre nás advent naozaj? Myslím, že kdesi medzi tými prípravami sa stratil „Ježiško“. V ktorej z týchto vecí či aktivít je prítomný?
Predvianočný čas príprav na príchod Krista do malých jasličiek síce strávime rôznymi činnosťami a náhlením sa za rôznymi aktivitami, ale čo naše srdce? Máme ho ešte vôbec? Počkať... Tlčie! Ale nám odľahlo, že? Hľadáme odpovede na nepodstatné otázky, náhlime sa za matériou... A zabúdame na pravú príčinu, na skutočné chystanie sa, na radosť, ktorá nás má v tomto čase sprevádzať. Namiesto toho sú nákupné centrá plné namosúrených, vystresovaných a ponáhľajúcich sa ľudí horekujúcich nad tým, že nemajú peniaze na to či hento. Možno pred 100 rokmi stačil ľudom kúsok chleba a zrna na bielom obruse, vôňa skromných vianočných jedál a to, že sa spolu stretli okolo jedného stola. Nemali ani toľko čo my dnes, ale o koľko boli šťastnejší... Vraj nemali naše potreby? Ale kdeže. Srdce je stále to isté, len človek sa mení. Nepotrebovali naše bohatstvo, lebo mali svoje: slobodu. A nemali ani našu slávnu „demokraciu“. Nemali eurá, nemali luxusné autá či domy, nepredbiehali sa, kto z nás má viac. Oni mali naozaj veľa: lásku v srdci, pokoj na duši a slobodu ducha i mysle. Sme aj my takými? Kdeže! Veď už len tá sloboda nám chýba. Dennodenne sme zotročovaní ľuďmi, vecami, myšlienkami či túžbami; tými, ktorí nám kážu o slobode a pritom nám ju postupne rozkrádajú. Niekedy si človek zadovážil po väčšine len to, čo potreboval alebo čo sa mu páčilo. Dnes získavame zväčša to najlacnejšie a máme toho mnoho.
Kde sa stratili rozžiarené oči detí pri svetle horiacej sviece na adventnom venci? Azda v pohľade na módny doplnok v obývačke na stole? A spoločná modlitba pri tlejúcom plameni? Kde sa stráca radosť z teplého a žiariaceho plameňa sviece? V „epilepsiou“ zaváňajúcom blikote tých „najúžasnejších“ žiaroviek? Azda sa predbiehame v tom, kto bude mať na Vianoce v dome väčšiu diskotéku či svetelnú šou? Kde sa stratila vôňa ihličia? V osviežovačoch vzduchu alebo vonných sviecach? Akýsi stereotyp nás urobil otrokmi zvyku. Zvyku, ktorý si z času na čas postupne zjednodušujeme. Prestávame každoročne vyrábať živé adventné vence. Poväčšine kúpime jeden umelý a ten nám vydrží roky, stačí vymeniť sviece. A kde sa stráca príprava? Táto duchovná príprava by mala byť myšlienkou na činnosť napr. aj v podobe zostrojenia adventného venca. Vetvička k vetvičke; svieca za sviecou... Takto postupne a pomaly sa máme kreovať, zdokonaľovať aj my. Advent je čas prípravy, nie časom výmeny. Vymením sviecu a hotovo. Vybalím umelý vianočný stromček a hotovo. Poriadne sa umyjem či prezlečiem nový kabát... a príprava je hotová. Kúpime zmrazený koláč, medovníky u cukrára, ozdoby z predajne, darčeky v nákupnom centre... Ktorý otec vystrúha svojmu synovi počas zimných večerov dreveného koníka? Ktorá matka ušije dieťaťu handrovú bábiku? Azda aby ich známi či susedia vysmiali? Namiesto prípravy skutočnej radosti pre tých, ktorých milujeme, zháňame sa za najznačkovejšími hračkami či znášame svojim blízkym pomaly „modré z neba“. Dokedy? Kým sa niečo nezlomí či nepokazí tak, že to nie je možné opraviť a obdarovaný o to zrazu stráca záujem? Skončila sa radosť!
Oháňame sa tým, že nemáme čas. Naozaj? A na čo nám neostáva ten spomínaný „čas“? Na prípravu radosti z lásky, zo srdca; alebo na nás samých? Niet kedy, lebo sme z roka na rok sebeckejší. Chceme mať to, čo z lásky by sme mali darovať blížnym. Čas s nami! Je pravda, času je málo; lebo nevieme ani dňa ani hodiny. Času je málo; nie na zháňanie materiálneho, ktoré si so sebou na onen svet aj tak nevezmeme. Času je málo na našu prípravu – na prípravu môjho ja – ako byť lepším, spokojnejším a radostnejším. Advent nie je o adventnom venci. Adventom nie je obmedzovanie bujarých zábav. Adventom nie je ani fialové liturgické rúcho či pomyselný smútok z akéhosi pôstu. Adventom je „znovuzrodenie“ nášho srdca, rozhodnutie byť lepším a šťastnejším nie pre seba samého, ale pre svojich blížnych. Žiť v láske a darovať lásku! Nie mercedes. Aby nie ja som robil spokojným samého seba, ale skrze seba všetkých naokolo. Nech moja radosť nie je len mojou radosťou, ale nech sa so mnou tešia všetci, ktorí to potrebujú či ktorí si to zaslúžia.
