Na čo máme nárok?
Jeden z dvoch nárokov, ktorý je nám daný a súčasne odporúčaný je zamestnať sa. Kde? Vycestujte! Kam? Kdekoľvek mimo Slovenska. Prečo? Lebo len tam vraj získate prácu. Druhým nárokom je Pomoc v hmotnej núdzi, ktorá tvorí sumu 60,50 eur. Ale aj na túto dávku musíme spĺňať isté kritéria, v horšom prípade nemáme šancu. Napríklad, ak jeden z rodičov je živnostník, na dávku môžeme zabudnúť. Samozrejme, dávku takmer 100%-ne dostaneme, ak sme samostatný; ale čo je nám platné, ak vlastníme byť, keď z pár desiatok eur mesačne nie je možné samostatne vyžiť?! Čím ďalej tým viac začínam byť presvedčená, že priamo úradníci nás nútia klamať a prepisovať si trvalé pobyty k rodinným známym či kamarátom, len aby mali doklad o osamostatnení sa od rodičov, aby nám mohli prípadne prisúdiť štátom garantovanú dávku.
Momentálne je na ÚPSVaR záujem poväčšine o obchodných zástupcov, o krajčírky a obrábačov kovov. Ste v tom vyučení? Sláva; máte zamestnanie. Ale... Za všetkým stojí „ale".
Obchodný zástupca či reprezentant, díler. Pre jednoduchého, nevypočítavého človeka snažiaceho sa mať len prácu je to azda najväčší trest! Denno denne presviedčať ľudí o svojej pravde, aj keď sami vieme, že je to bohapustá lož. Je to dostupná práca komukoľvek, bez akejkoľvek požiadavky na vyššie či špecializované vzdelanie. Práca pre kohokoľvek a takmer ihneď. A priemerná mzda na Slovensku? Obchodný zástupca zarobí v priemere 854 eur a hneď za tým je uvedená poznámka: Uvedená hodnota má informatívny charakter. Plat na pozícii je výrazne ovplyvnený regiónom, v ktorom pracujete.
Naše domácnosti sú plné nezamestnaných krajčírok. Hovoríme o dostatku voľných miest, ale prečo nie sú obsadené? Lebo tá vyučená krajčírka si prepočíta všetky plusy a mínusy a radšej sa rozhodne nezamestnať, ako robiť nejakému zdierajúcemu podnikateľovi otroka. Máloktorá dielňa je plná vyučených pracovníčok. Tie sú si vedomé svojej hodnoty. K tejto práci sa prikláňajú ženy, ktoré potrebujú nutne pracovať, aby uživili svoje rodiny. Denno-denne na stoličke alebo v stoji. Za šijacím strojom alebo za pásom a to všetko bez nároku na prislúchajúci plat za daný pracovný výkon. Plat krajčírky je priemerne najnižší na Slovensku. Na východe sa pohybuje okolo 360 eur. Ale vždy hovoríme iba o priemere. Ako môže žena uživiť seba a rodinu, ak jej zamestnávateľ dáva výplatu po dňoch či týždňoch? Odhliadnuc od toho, že majú spolu uzatvorenú dohodu o práci či pracovnú zmluvu? Jeden týždeň dostanete 50 eur, druhý týždeň o niečo menej... Podľa toho, koľko má zamestnávateľ v peňaženke.
Obrábač kovov? Opäť hovoríme o priemernej mzde na Slovensku cca 600 eur. Práca viac-menej pre chlapov. Avšak, v tomto prípade potrebujete prinajmenšom výučný list. Poprípade svoju prvú ešte nevyplatenú výplatu dáme na rekvalifikačný kurz a ktovie, či o niekoľko mesiacov v dôsledku prevládajúcej krízy neprídeme o prácu?! A opäť sa vynára ako jediná cesta za prácou odchod do zahraničia.
Stále hovoríme o priemerných mzdách, ale tie sú hodnotou neporovnateľné na západnom a na východnom konci našej republiky. Priemerná hrubá mzda v prvom štvrťroku 2013 bola 789 eur. Ale kto ju vytvára takúto vysokú? Mnohí sa zasmejeme. Vysokú? Každý, kto na výplatnej páske každý mesiac vidí sumu o niečo vyššiu ako 300 eur nám ten úsmev zmrazí. Obyčajní robotníci? Myslíte, že platy krajčírok, obrábačov kovov a ďalších „otrokov" nielen v priemysle vytvorí takýto priemer? Kdeže, všetko ťahajú manažéri firiem, ktorý mesačne zarábajú minimálne štvornásobky priemernej minimálnej mzdy. Jedni žijú blahobytom a iní živoria zo dňa na deň. Jeden má na mesiac 3000 eur a iní desaťnásobne menej. To je naša demokracia.
Po vysokej škole...
V ruke vysokoškolský diplom a pri prvom podpise na ÚPSVaR vám pracovník úradu povie, aby ste išli pracovať do Rakúska ako opatrovateľka, keďže si na Slovensku nemôžete nájsť zamestnanie. Ale naozaj platí, že ak by sme sa chceli starať o starých ľudí ako o malé deti, aj napriek tomu by sme študovali na vysokej škole svoj odbor? Ak by sme mali tak výrazné sociálne cítenie, nezvolili by sme si predsa len školu sociálne orientovanú alebo by sme si neurobili opatrovateľský kurz?! My Slováci strácame hrdosť kvôli peniazom, nie kvôli práci. Robíme prácu, ktorá sa napríklad Rakúšanom zdá podradná? Kam sme to dospeli? To čo oni odmietajú vykonávať, my sa do toho priam strmhlav ženieme. Pokiaľ hovoríme o matkách, tak tie dokonca bez ohľadu na svoje mladé rodiny. Stávajú sa egoistkami nie matkami. Áno, zárobky sú pekné ale stojí to za to? Od rodiny, od blízkych, od svojho života...
Pri druhom stretnutí vám pracovník úradu práce spomenie, aby ste išli na rekvalifikačný kurz na krajčírku. Poviete, že máte vysokú školu a on vám odpovie: kde je problém?! Pracovať tam a tak, ako nechcú ani vyučené pracovníčky riadiace sa zdravým sedliackym rozumom.
Pri ďalšej návšteve, keď pracovníkovi spomeniete, že nemáte od štátu nárok na žiadnu dávku, nepriamo vám chce nanútiť materskú dovolenku. Vraj na to jediné nárok máte. Ale koľko? Všetko v závislosti od toho či pracujete alebo nie.
Čo nám ostáva?
Buď vycestovať do zahraničia a začať nový život ako úplne nový človek; zabudnúť na svoj diplom a pracovať ako obyčajný robotník kdekoľvek, kde vám to ponúknu. Alebo ostať doma pri rodičoch, aj po dvadsiatich piatich rokoch ich „zneužívať", aby vás aj naďalej živili ako svoje deti a čakať, kedy ÚPSVaR alebo ktorýkoľvek pracovný portál zavesí na svoju stránku voľné pracovné miesto, o ktoré máte záujem, alebo ktoré vás uživí a nezničí. Lenže ani toto ešte nie je výhra. Pokiaľ ide o súkromné firmy, tak tie nás poväčšine chcú ošklbať o všetko navyše. Dostanete provízny plat, v tom lepšom prípade fixný, ale aj ten bude pod hranicou minimálnej mzdy. Pokiaľ hovoríme o štátnej správe; a nemáte v týchto sférach niekoho príbuzného či korupčne uplatiteľného, je to takmer nemožné zamestnať sa. Výberové konania sú len formálnymi fraškami a v horšom prípade s vysokou školou nespĺňate ani predpoklady na vykonávanie danej služby, lebo požadujú len stredné vzdelanie a niekoľko ročnú prax. Opäť ste nezamestnaný alebo chudobný.
Prax
Kde ju alebo na ňu vziať? Buď si našetríme, v lepšom prípade rodičia našetria, na bielu obálku a korupcia na Slovensku nemá šancu upadať, alebo oslovíte svojho strýka či známeho v úrade; alebo jednoducho prax v danom odbore nezískate a tým nezískate ani šancu zamestnať sa. Poväčšine je láska rodičov a príbuzných väčšia ako obnos bielej obálky. Akú má šancu sa zamestnať vysokoškolák bez praxe, keď súperom mu je pracovník, ktorý má za sebou osemnásť rokov práce v danej pracovnej sfére?! Všade nás odbijú vetou, že nemáme prax. Ale kde ju získame, keď nik nám nedá šancu?! Čo na tom, že ovládame počítač, prácu s rôznymi programami, svetový jazyk a mnoho iného, to, v čom náš protivník je azda začiatočník vďaka rekvalifikačnému kurzu a predsa je smerodajná u zamestnávateľa prax. Čo na tom, že ste svedomitejší, pracovitejší a plní elánu. Stále sme kdesi v demokratickom socializme, keď všetkým poväčšine stačí ak majú, ale nepotrebujú mať a ani dosahovať viac; iba ak peňazí.
Sme niekoľko rokov evidovaný na úrade práce, aktívne si hľadáme zamestnanie, úrady sú voči našej aktivite pasívne. Naša snaha a odhodlanie sa istým časom stráca a je na ústupe. Z aktivistov sa stávajú obyčajní pasívni občania neschopní ďalej kráčať hlavou proti múru. Nie je pravdou, že na Slovenku niet práce pre poctivých uchádzačov a potenciálnych zamestnancov. Problémom je, že na Slovensku máme príliš veľa pokrytcov a skorumpovaných ľudí, ktorí v prvom rade hrabú pre seba a potom pre seba a kdesi čosi ostane aj pre nás „obyčajných". Koľko je voľných pracovných miest na úradoch v rámci štátnej služby ale aj v súkromných sektoroch?! Minimálne toľko, aby sa zamestnala časť dlhodobo nezamestnaných. A kde je problém? Že o týchto miestach verejnosť nevie. Sú ututlávané a „vyhrievané" pre tých, ktorí zaplatia viac, alebo pre tých „vyvolených" s „modrou krvou" či vynikajúcimi kamarátskymi kontaktmi. Čo na tom, že v kanceláriách na prokuratúre pracuje vyučená krajčírka, na OR PZ kaderníčka či zdravotníčka?! Na poste vyžadujúcom vysokoškolské vzdelanie sedí päť rokov pracovníčka študujúca diaľkovo sociálnu prácu. Hlavne, že sme všetci zdraví. Len dokedy...
Poznámka: Samozrejme, že beriem do úvahy poctivých zamestnávateľov, ktorý odvádzajú mzdy čestne i poctivých zamestnancov, ktorí sa na svoje pracovisko dostali spravodlivo a vlastnými silami. Ale kedy naposledy ľudí zaujalo niečo pozitívne? Dnes, keď sa zo života nevieme radovať, keď každá informácia v nás evokuje bolesť a nespravodlivosť.
