Mala som sedemnásť. Na gymnáziu sme dostali ponuku prihlásiť sa na vodičský kurz, ktorý sa konal na inej škole a výuka trvala dlhodobo. Hlásilo sa dosť spolužiakov, tak som ruku zdvihla aj ja. Nebol to asi správny krok...
Kurz viedol mladý fešák, policajt, ktorý nám na každej hodine hustil do hlavy len pravidlá cestnej premávky. Cvičné testy sme robili dosť často. Fešák bol prísny... a akosi s nami nemal trpezlivosť. Nemal na tú prácu vhodné predpoklady. Myslím, že to robil len ako povinnosť, bez lásky, bez bližšieho záujmu. Pamätám si, že kurz bol vždy po vyučovaní. Školou unavené teenagerky, ktoré sa chceli len chichotať a cez lístočky dohadovať, kam sa ide na ďalšiu diskotéku. Počas celého kurzu nás fešák drvil poučky z knihy, dával nám testy a kričal, aby sme sa nesmiali. Ani raz nás nezobral von k autu, aby nám ukázal, kde je motor alebo ako natankovať benzín. Poslal nás párkrát na trenažér, kde sa nás ujal starší pán, ktorý si myslel, že keď všetko vie on, vieme to aj my. Zatvoril nás do miestnosti a odišiel s novinami na cigaretu. Teenagerky sa chichotali a zisťovali, kde je vlastne tá spojka a kde plyn. Trenažér bol starý, rozheganý a keď som nevybrala zákrutu alebo som narazila do steny, hoplá, naštartovala som ešte raz a hra pokračovala. Hra...
Presne si spomínam na chvíľu, keď som k fešákovi prvýkrát prisadla za volant. Nemala som ešte ani osemnásť. Hlavu mal sklonenú nad papiermi a čosi vypisoval. Čakala som na pokyny. Písal. Čakala som. Zrazu zodvihol hlavu a zvrieskol na mňa: „Čo stojíš, kur(va), ideme!“ Všetky svaly v tele sa mi napli od stresu. Naštartovala som. Nohou som stisla akýsi pedál. Auto zavrčalo, z výfuku sa vyvalil dym, no ostali sme stáť na mieste. „Do pi(či), čo robíš?!“ zvrieskol fešák. Nechápem, ako sa mi podarilo ukončiť túto jazdu. Teľa, nedorzeté decko, ktoré síce pozná značky a test urobí takmer bezchybne, ale netuší, ako nohami meniť tie strašidelné pedáliky pod volantom. A k tomu jemne, no pevne, ovládať rýchlostnú páku...
V takejto atmosfére prebiehali všetky jazdy. Nielen u mňa. My dievčatá sme sa fešáka báli. Pred jazdou sme mali kŕče v bruchu. Jedna mu na križovatke vystúpila z auta a tresla dverami. Druhá plakala. Tretia sa chcela dať preradiť do inej skupiny.
„To sa nedá! Budeš chodiť tu!“ arogantne vyštekol fešák.
„Tak ja pošlem môjho otca, aby to vybavil,“ povedala Andrea Š.
„Hej? Ta pošli i vaše kury, i kačky, i šviňe,“ trápne zakončil fešný inštruktor Peter B.
Na záverečných skúškach bol ako vymenený. Milý, zdvorilý, lebo sa s nami v rámci hodnotiacej jazdy viezli aj jeho kolegovia. Dokonca mi poradil, prstami mi tíško ukázal, že už mám preradiť do trojky. Zvládla som aj zastaviť na ceste hore kopcom a znovu sa pohnúť. Zvládla som aj zaparkovať pred športovou halou, aj keď mi fešák tuším pomohol s brzdou, aby som nezrazila okoloidúce ženy. Zhodnotili, že som jazdu absolvovala úspešne... hlavne, že sa niekto konečne zbavil ďalšej otravnej skupiny študentov.
Keď mi na konci kurzu fešák gratuloval, stisol mi ruku a povedal len jednu kratučkú vetu:
„Prokopovičová, ty nikdy jazdiť nebudeš!“ a podal mi vodičský preukaz.
O tri mesiace ho prepustili zo služieb polície a otvoril si butik s textilom, v uličke za hlavnou poštou. Nuž, taký to bol profesionál...
Odvtedy vždy, keď som si sadla za volant, okamžite sa mi v tele spustili tie stresové hormóny. Kŕčovité držanie volantu. Spotené dlane. Chaotické preraďovanie rýchlosti. Napäté držanie tela. Horúčkovitosť. Plytké dýchanie... Na cvičné jazdy ma bral aj otec, aj brat. Na pusté cesty, na prázdne parkoviská. Vysvetľovali trpezlivo a stále ma nabádali k pokoju a rozvahe. Nakoniec mávli rukou. Skúšal to neskôr aj manžel. Rovnako. Keď ja nechcem, oni tu viac nič nemôžu.
Mám proste psychický blok, s ktorým sa mi nechce bojovať. Volantu sa bojím. Radšej idem pešo, bicyklom, vlakom, minibusom. Alebo sa nechám odviezť. Obdivujem staré babky, ktoré si nasadia okuliare a so stereotypom naštartujú. Obdivujem kamošky, ktoré naložia decká do sedačiek a spokojne si sadnú na miesto vodiča. Klobúk dole...
Fešák Peter B. ma ovplyvnil na celý život. Môžem mu poďakovať len za jedno – že dopravnú nehodu za volantom určite nespôsobím, lebo vďaka nemu nemám absolútne žiadnu chuť zobrať kľúče od nášho auta a strčiť ich do štartéra.
