Mária Vrška
Zrútená strecha v Novom Sade a 14 mŕtvych – aká je pravda
Médiá v Srbsku sú plné titulkov o tomto nešťastí. Na Slovensko však doleteli neúplné informácie.
Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Médiá v Srbsku sú plné titulkov o tomto nešťastí. Na Slovensko však doleteli neúplné informácie.
Niektoré menšie lokálne RTV v Srbsku vysielajú denne aj správy po slovensky.
Nikdy ma nebavila meditácia, veď v tureckom sede nevydržím ani minútu.
Rok a pol robím v médiu, v podmienkach, kde sa takmer všetko púšťa do záznamu. Dnes som mala prvé trojhodinové vysielanie naživo – a bola to extáza!
Podpísali by ste oficiálne tlačivo bez toho, aby ste si ho prečítali? Nechali by ste cudzieho človeka opisovať údaje z vašej občianky? Mne sa to vďaka stresu podarilo.
Vybrala som sa na vlakovú stanicu, že si vopred kúpim cestovný lístok na nedeľu. Samotná kúpa trvala 90 sekúnd. Predtým som tam však zbytočne premárnila hodinu a pol.
Spokojne sedím v tieni stromu a nohou hompáľam požičaný kočiar. Dievčatko spí už vyše hodiny. Teším sa, že za ten čas si jeho mama doma oddýchne. Na konci vychádzky sa však moja radosť mení na výčitky a spytovanie svedomia.
Päťročný syn sa na konci oslavy nahneval, lebo nedostal ďalšiu porciu zmrzliny. Povedal, že s nami domov autom nepôjde a pustil sa cestou pešo. Dva kilometre.
Keď som tu v Srbsku žila ešte krátko, s obdivom som pozerala na niektoré tunajšie vidiecke ženy plné sily, odvahy a balkánskej tvrdosti. Jedna s kladivom v ruke pomaly obíjala starý tehlový múrik,
Pol jedenástej doobeda, krásnych 25 C, v kvietkovaných rukaviciach vytrhávam burinu zo záhonu pred domom. Z ticha ma vytrhne hlas pri bráne. „Dobrý deň, môžeme vás na chvíľku osloviť?“
Pred pár dňami som prišla na kafe ku kámoške Vesne, s ktorou som na nevidela už celé dva týždne. „Šta ima novo kod tebe?“ pýtam sa, kým zalieva kávu.
Dnes ráno som pri vešaní prádla zrazu začula v sebe pesničku. Neviem, kto ju zložil, ani prečo. Iba som zobrala pero a zapísala slová. Škoda, že sa s vami nemôžem podeliť aj o tú nádhernú melódiu, ktorá trhá srdce.
Pri dnešnej pedikúre som mala konečne chvíľu pokoja a ticha. „Hm,“ pokrútila som hlavou nad tým, čo už dávno viem. Aké je to zvláštne, tá energia človeka. Každý ju máme, občas na ňu vôbec nemyslíme a tak málo na nej vedome pracujeme. A pritom z nej každú sekundu rozdávame okoliu. Ako „Olja s Anou“, i ako „pán Tau“...
Na škôlke už týždeň visel plagát, že sa v našom kine bude premietať detský film. Doteraz som podobné pútače ignorovala, synovia sú malí, stačí im Nu pogodi či Traktor Tom. Nedávno nás však susedia vytiahli na detské divadlo a tam som si pomyslela, že by naša rodina mohla aj viac žiť miestnou kultúrou. Deti, držte sa, ideme do kina.
Po niekoľkoročnom čakaní na dôležité rozhodnutie od úradov som sa pred mesiacom konečne dočkala. Dostala som oznámenie, že moju žiadosť schválili a mám sa dostaviť na políciu. „Tak, dajú mi už len poslednú pečiatku a hotovo,“ pomyslela som si. Naopak, začal sa ďalší, dynamický ping pong, kde je okrem kondície potrebné aj kilo pevných nervov.
Slnečná nedeľa popoludní, terasa, neskorý obed. Deti už behali po trávniku a mňa čakala šálka kávy, keď tu zrazu zvoní mobil. Neznáme číslo. „Haló,“ ozvem sa zvedavo. Na druhej strane naliehavo prehovoril mužský hlas, ktorý som najprv nespoznala.
S dvoma deťmi v predškolskom veku som sa vlakom vybrala do Prešova na dvojdennú návštevu k blízkej osobe. Mala som možnosť porovnať si ceny a služby v dvoch detských relaxačných centrách ( herniach ) a donútilo ma to k úvahe, ktorá končí tromi bodmi.
Prežila som búrlivú mladosť v štýle „indie-pindie“, kto poznal starú Alibabu na Mlynoch, snáď si vie predstaviť. Študovala som pedagogiku, po škole sa flákala a vôbec som nerozmýšľala o rodine a vlastných deťoch. Načo sa viazať? Sloboda bez záväzkov je predsa cool. A potom zrazu bum – svadba, manžel, dve deti. A dlhotrvajúci boj s vlastným egoizmom.
Nakupujem v kamenných obchodoch, tovar si môžem ohmatať, vyskúšať, prelistovať či ovoňať. Niekedy ma však okolnosti prinútia nakupovať aj cez eshop. Milujem tvorivé ručné práce, farby na textil a sklo, šijací stroj, decoupage, aranžovanie, papiere a glitre, prírodniny, drôtiky a hlavne korálky, korálky a korálky. Handmade bižutéria je výborným relaxom a výborným darčekom. A potrebovala som dokúpiť jednotlivé komponenty.