Kto čítal, ten vie, že sa s kámošom poznáme od puberty. Vtedy sme v zvonových nohaviciach posedávali pred Garžoľom a väčší frajer bol ten, kto viac vypil a robil väčšie somariny. V 1998 sa stala tragédia. On, ako jediný zo štyroch ľudí, prežil autonehodu. Tri mesiace bol v kóme a na druhom brehu zažil veci, z ktorých si dodnes zabúdam zatvárať ústa. Havária dostatočne poznamenala aj môj život, pretože šoféroval Jano. Moja prvá, veľká a šialená láska. Kámoš prežil, bojoval so svojimi problémami a naše cesty sa pätnásť rokov nestretli. Za ten čas som okrem iného stihla v sebe objaviť lásku k písaniu pre deti, vyšli mi dve knižky. A za ten čas stihol kámoš napísať a sám vydať knihu o všetkom, čo jeho duša potrebovala dať von. Vďaka knižkám sme sa opäť spriatelili a srandičkovali, akí sme my zrazu „spisovatelia".
Kámoš vie toho veľa o prírode, o dejinách, o histórii nášho rodného mesta. Rozprával mi rôzne príhody o divokožijúcich zvieratách, o nevysvetliteľných veciach, o stromoch... a mňa napadlo, že by bola škoda zabudnúť na to. „Počúvaj, človeče," hovorím mu koncom leta, „urobme spolu knihu pre deti. Ja vymyslím pozadie, o dvoch súrodencoch, ktorí prázdninujú na chalupe u deda. Ten im každý večer pred spaním porozpráva extra historku. A tie historky napíšeš ty." Kámoš súhlasil. Asi o mesiac - dva mi poslal rukopis. S dodatkom, že s jeho textom môžem ľubovoľne narábať, meniť ho, tvarovať. Bola som trochu prekvapená, lebo som čakala skutočný príbeh o stretnutí s vlkmi, o keltských hroboch či o čaji z kôry štyroch stromov. Kámoš mi však poslal legendy o našom rodnom meste. Vraj to tak cítil, chcel písať o tom. Oukej. Samozrejme, že som s tou našou spoločnou knihou dodnes nepohla.
Všetko bolo v poriadku, kámoš bol dokonca na návšteve u nás v Srbsku, no keď sa vrátil domov, zľahla sa po ňom zem a úplne sa mi prestal ozývať. Celé týždne ani slovko. Nevedela som si to vysvetliť, ale so smútkom som rešpektovala. Sms zapípala až na Vianoce „Prepáč, mám toho ozaj strašne veľa." Hm, fajn. Dnes otvorím mail od mojej mamy a na konci čítam „ozaj, v novinách písali, že Adrián krstil svoju novú knihu Legendy starého mesta Bardejov." Pery sa mi rozšírili do úsmevu, ktorý trvá. Gratulujem! „Tak preto sa chalanisko neozýval!" spokojne dešifrujem záhadu. Som šťastná, že sa kámošovi úspešne podarilo dokončiť to, čo chcel.
Toto nie je reklama na jeho knižku, on určite netúži po sláve a zisku. Toto je óda na človeka - bojovníka. Po nehode je totiž ťažko zdravotne poznačený a keď si má zaliať šálku kávy, na koordináciu pohybov musí vynaložiť množstvo energie. A na všetko je sám. Raz mi napísal, že po tom čo prežil, je pre neho malým zázrakom každý nový východ Slnka, každý dúšok vína aj pohľad na krásneho človeka. Akým zázrakom je potom vydanie jeho druhej knihy...
Apropo, teraz je rad na mne. Vymyslieť súrodencov aj deda. Legendy si upravím podľa seba pokľaknúc k detskému čitateľovi... a bude to určite iné čítanie.
