Okrem sedenia nad knihami či občasným sledovaním telky u svokrovcov som jazyk chytala aj tak poulične. V obchode, na stanici, na zdvorilostnej káve so známou. A potom prišla Luna, teenagerka z našej rodiny a doniesla mi cédečká Vlada Georgieva. Podľa fotiek na obaloch som nemala potuchy, kto to je, ale nevyzeral na moje počúvateľné štýly punku či hippies. Keď aj druhá, tretia, piata skladba boli romantické balady plné emócii a lásky, prevrátila som očami. Večer som však už sedela so slúchadlami na ušiach a neprestajne som stláčala pause. Vďaka Vladovmu zreteľnému a hlbokému prejavu a jednoduchým slovám som si začala zapisovať texty piesní. Poviem vám, výborná škola!
Nie je to môj typ a nemám ani pätnásť, aby som sa zabuchla do speváka. Niečo ma však na tom Georgievovi fascinuje. Zabudnem na neho, nepočúvam ho, no keď ho opäť objavím, celý týždeň sa mi v mozgu krútia tie melódie a texty. Videoklipy nepozerám, zdajú sa mi prisladké a občas trápne ... ale to slovo za slovom, tak jasné, čisté, srbské, tvrdé a nežné zároveň... no krása. Širokú slovnú zásobu sa z piesní získať nedá, všetko sa točí okolo muža, ženy, bozkov, rozchodov a večerov pri víne. Dajú sa však pochytiť rôzne zvraty, slang, vyjadrenie negácie, slovosled, skloňovanie osobných zámen...
Existuje iba jeden starý slovensko-srbochorvátsky slovník a je výborný. Učebnicu nepoznám žiadnu, ani pre Slovákov, ani pre Čechov... a povedané otvorene, načo by už komu bola dnes srbčina. Ja som však rada, že som sa tento jazyk naučila. A tiež som rada, že sa na mňa nalepilo niečo z textov Georgieva. Navyše vďaka jeho hudbe si môžem ulietavať do romantického sveta. Toto spojenie dva v jednom je vskutku príťažlivé. V každej krajine sa oplatí hľadať umelca spievajúceho v rodnom jazyku, ktorý pre nás cudzincov predstavuje aj funkciu učebnice.
