Jedným z takých mediálnych domov je aj RTVSP – rádiotelevízia v Starej Pazove, na polceste medzi Belehradom a Novým Sadom. Správy po slovensky sa v tejto televízii vysielajú od pondelka do piatka o 17h, repríza ide o 22h a všetky časti strihači zavesia aj na youtube.
Od trinástej musím sedieť v redakcii na svojej stoličke za počítačom. Vždy nenamaľovaná v ležérnom tričku, veď utekám od sporáka, najprv si v skromnej firemnej kuchynke uvarím kávu. A už to ide: internet, gmail, počasie, slovník juls.savba, translator, konvertor z cyriliky do latinky. Priečinok Slovak, dnešný dátum, word, open. Priečinok Emitovanje (Vysielanie), dnešný dátum, klik. Tu sa mi ukážu všetky informácie, ktoré doobeda pripravili kolegyne – správy a koncepty príspevkov z toho, čo sa u nás v mestečku dialo za posledné hodiny – zasadnutie mestskej rady, dôležité oficiálne návštevy, aktuálne denné témy, koncerty, predstavenia, krsty kníh, výstavy, zápasy, pozvánky... politika, spoločnosť, zdravotníctvo, školstvo, poľnohospodárstvo, kultúra, šport... Najdôležitejšie správy si skopírujem a hodím do môjho Slovak wordu.
Potom surfujem po vojvodinskom internete a hľadám, či niečo zaujímavé nájdem aj sama – facebook knižnice, slovenskej fary, Strediska kultúry, stránky Národnostnej rady, Ústavu pre kultúru, novín Hlas ľudu. Ak som bola s kameramanom v teréne, samozrejme musím o tom napísať. Na záver ešte pozriem agentúrne správy, čo dôležité v ten deň robil prezident Vučić, slávna Brnabićová, s kým sa stretol premiér...
A keď mám všetky správy nahádzané do wordu, zoradené podľa dôležitosti, začína fáza dva – preklad zo srbčiny do slovenčiny, plus štylistika. Baví ma to. Aby som sa nerozptyľovala hovorom kolegýň (čo si ktorá objednala a kde ktorá ide na dovolenku), do slúchadiel si púšťam music for relax. Okolo pätnástej musí byť textový materiál pripravený. Ten potom lepím na redakčný mail, vďaka čomu sa mi správy presunú do štúdia na tablet, ktorý je pripojený na elektronickú čítačku.
Niekedy som si myslela, že je super mať v rámci pracovnej doby čas vyhradený na maľovanie, obliekanie, česanie. Dnes je to pre mňa asi najhorších desať minút. Závidím veľkým mediálnym domom, kde sa redaktorky zveria do rúk kaderníčkam, kostymérkam, sadnú si, kým im vizážistka urobí make-up. V lokálnej, maličkej telke to tak nefunguje. Sama sa musím bleskovo namaľovať, vyžehliť si vlasy a ležérne tričko vymeniť za sako a blúzku, najlepšie jednofarebné. Bohužiaľ, všetko potrebné si musím zaobstarať ja. Preto aj výsledok na obrazovke vyzerá kedy-ako, no niet času na dôkladné fintenie, lebo vo výrobnom rade už čakajú kameraman a strihač. O pol štvrtej sa rozsvietia všetky reflektory a panel v pozadí, sedím vystretá ako raketa a kontrolujem na bočnom monitore, či mi náhodou spod stola nevidno kúsok džínsov. Kameraman pošťuká gombíky, aj ten červený REC.
„Je utorok desiateho septembra, pripravené sú najnovšie správy v slovenskom jazyku, vitajte. Prezident Alexander Vučić sa dnes stretol so špeciálnym vyslancom Európskej únie pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou, s Miroslavom Lajčákom, a po skončení ich oficiálneho rozhovoru vyhlásil, že...“, držím v ruke maličké diaľkové ovládanie, ktorým si nastavujem rýchlosť textu. Našťastie správy neidú naživo, preto si môžem dovoliť uvoľniť emócie, keď sa mi zapletie jazyk. Najčastejšie sa mýlim pri neznámych priezviskách. Na záver počasie, meninová rubrika a dovidenia.
Odopnem si mikrofón, vypnem zadný panel, zhodím úzke sako a s kartičkou z kamery makám na prvé poschodie do strižne. Keďže sú strihači Srbi, musím im napísať Redosled, témy správ, ako idú jedna za druhou. A oni už len vystrihnú chyby, dodajú pokrivalice (obrazový materiál), zvučku a džingle, aj titulky. O sedemnástej ide premiéra v telke, predtým však musím všetko detailne skontrolovať, každý podpis, každý džingel, aby sme do vysielania nepustili chybu.
Toto je len malý kúsok práce lokálnej redaktorky/novinárky v slovenskom vojvodinskom prostredí. Okrem TV správ pripravujeme raz týždenne aj hodinovú reláciu zo spoločenského života, denne vysielame slovenský program v rádiu a beháme s mikrofónom po uliciach, inštitúciách, domácnostiach, aby sme mali zmapované aktuálne dianie, predstavili zaujímavých ľudí, zreklamovali kultúru, umenie, talenty, aktivity Slovákov vo Vojvodine.
Vďaka tejto práci sa mi enormne rozšírila sieť kontaktov, dokonca sa niekedy stretnem aj s takými hviezdami, ako je známy spevák či vynikajúci básnik zo Slovenska.
Občas sa samej seba pýtam, aký to má zmysel tri-štyri hodiny pripravovať desaťminútové denné správy, občas si predstavujem, ako to chodí v Jojke alebo Markíze. Puškárová si určite nepíše správy sama. Perfektne ju oblečú, učešú, my sme oproti nim slabý odvar. Ale nevadí. Hlavne, že svoju prácu milujem, vždy sa teším na trinástu hodinu a kávu z firemnej kuchynky.
