Pred deviatou ráno som vytiahla dve deti na prechádzku. Tešili sa, lebo našim cieľom bolo kúpiť si lístok na vlak na víkendový výlet. Cesta na stanicu nám trvala dvadsať minút. Tam ich všetko zaujímalo – ako sa vyberajú peniaze z bankomatu, prečo spí ten ujo na schodoch, či sa aj my niekedy povezieme taxíkom. Keď sme vošli do haly a zamierili k jedinému funkčnému okienku, úsmev z tváre mi zmizol. Za okienkom bola tma. Na hodinách 9:10. „Haló, čo sa stalo?“ pátram po príčine. Otváracie hodiny veľkým písmom: 5.45 – 18.30. Prestávky drobným písmom:
8.30 – 10.00
11.30 – 12.00
14.30 – 15.00
16.30 – 16.45
Čože? „Desiatová“ pauza hodinu a pol? Nie je to trošku veľa? A nie sú tie prestávky akosi často? No dobre, snažím sa byť zhovievavá, veď aj pani za okienkom je len človek, ktorý potrebuje kávu, obed, wc... Hm, čo teraz? Usádzam deti na lavičku a premýšľam. Dať spiatočku domov, bez lístka? Alebo sa niekde poflákať trištvrte hodiny? Beriem deti na perón, snáď si tam nájdeme zábavku. Slnko, nuda, nič. Prechádzame pod Kalváriu do tieňa, deti šantia po koľajniciach, zákruta je blízko, taká sranda sa mi nepáči. O päť minút počuť výstražné zvonenie, prechádza moderný vlak. Pomalým krokom sa vraciame na stanicu, počkáme niekde v reštaurácii pri džúse. Nebola som tu asi tri roky. Skúmavým okom pozerám na poschodie, všetko je prázdne, nevyužité, špinavé. Na prízemí je otvorený bufet. Pri vstupe sa však hneď zastavíme – zariadenie je biedne, štyri stoly sú už obsadené, ostáva nám postávať len pri vysokých pultoch, kde zvyčajne chlapi jedia guláš. „Nie, deti, tu nie,“ ťahám ich preč. V obchodíku s veľkou jednotkou v logu kupujeme dva nápoje, ktoré si ideme vychutnať na lavičku v staničnej hale. Kým deti pijú a váľajú sa po mne, obzerám si okolité priestory – vynovený novinový stánok, svetelná tabuľa s odchodmi, butik, jedna pekárnička a zrekonštruované staré okienka, kde to kedysi žilo, dnes však zívajú prázdnotou. Po papiernictve ostal len zaprášený výklad, výborný sekáč zatvorili pred rokmi. Aj za nápismi Joga centrum a Internetová kaviareň sa ukrýva veľké nič. Panebože, koľko nevyužitého priestoru! Kto to tu má na starosti? Jediný svetlý bod a veľká pochvala tomu, kto vymyslel nápad, aby deti zo Základnej umeleckej školy namaľovali veľký obraz s vlakom a slniečkom, ktorý zdobí zašednutú stenu. Deti sú už nervózne, nepomáha ani spev, ani hladkanie. Pred desiatou sa ktosi postaví pred zatvorené okienko na lístky. Potom ešte ktosi a ešte ktosi. 10.05 – hurá... za okienkom sa rozsvietilo. Pretieram si oči, či vidím dobre, v rade je zrazu zo dvadsať ľudí. Mladí, starí, s batohmi, i kočiarom. Moje nervy. Keď sa postavím do radu, bude to na ďalších dvadsať minút. Už som nervózna aj ja. Nahlas šomrem, kritizujem tunajší systém, zvyšujem hlas, nadávam. Aby som rozptýlila unavené deti, beriem ich za ruku a rezignovane odchádzam do blízkeho čínskeho obchodu, nech si tam aspoň popozerajú hračky. Márnime ďalšiu štvrťhodinu. Na stanicu sa vraciam s nechuťou. Pred okienkom stojí kôpka ľudí. Polovica z nich sa predbieha, lístok potrebujú súrne, pretože vlak o chvíľočku odchádza. Ostatní ako ovce poslušne čakajú. Sme piaty v poradí. Prví, starší manželský pár, sú trochu pomalší – kupujú si lístky až kdesi do Čiech. Dohadujú sa, ktorým vlakom pôjdu. Tieto sú po hranice zadarmo, tieto od hraníc ďalej, tu miestenky ... odchádzajú spotení s riadnym vejárom lístkov. Druhý, chudáčik mladý chalan, si len vypýtal tlačivo. Pani č. 3 je vybavená rýchlo. Štvorka odchádza rozzúrená, pretože si chcela vybaviť preukaz pre dôchodcov a nikto jej nepovedal, že k tomu potrebuje potvrdenie zo Sociálnej poisťovne. Kým sledujem toto staničné divadlo a tíšim rozjašených synov, za nami sa tvorí dlhý rad. Nahlas nadávajú už viacerí. Pani za mnou sa sťažuje, že v pondelok a utorok bolo z technických príčin zatvorené, drobný rozpis prestávok si nevšimla a dnes prišla o deviatej. Sledujem pani za okienkom. Tvári sa milo, snaží sa pracovať rýchlo. Na ňu sa hnevať nemôžem, nie je zodpovedná za tento stav a systém. Lenže, kto je? Prosím vás, kto je zodpovedný za to, že bardejovská stanica – napriek vynoveným panelom a zopár fungujúcim obchodíkom – nežije, nedýcha, nereprezentuje naše krásne historické mesto? Minimálne polovica priestorov smúti prázdnotou a atmosféra je ponurá, odpudzujúca. Chýba tam príjemná kaviareň, suveníry, informácie, modernejšie info plagáty, farby, kvety, vôňa. A detský kútik, hoci aj spoplatnený, to je asi naivný sen mladých mamičiek. Hlavne, že pri vchode stoja vedľa seba až tri automaty na nápoje.
Lístok som si kúpila za minútu a pol. Deti do šesť rokov zadarmo. S výdychom som sa otočila k lavičke, kde poslušne čakajú moji dvaja. „Konečne! Aha, tu máte detské lístočky, sú pekné, však? Za to, že ste vydržali tak dlho čakať, si zaslúžite odmenu. Čo by ste chceli?“ Deti sa zvedavo rozbehnú k automatu s pestrým, presladeným výkladom. Chcú vidieť, ako to funguje. Starší ukazuje na džús, mladší na keks. Keď už majú odmeny v rukách, očká im žiaria a spokojne, ozaj spokojne odchádzajú po jeden a pol hodinovom čakaní zo stanice domov.
Viem, že zodpovední ľudia na vyšších miestach to nemajú ľahké a denne riešia desiatky pracovných aj súkromných problémov. Som však presvedčená, že keby sa chcelo – keby vôľa vychádzala zo srdca – naša stanica by mohla byť krajšia, útulnejšia a v plnej prevádzke. V našom meste nájdete veľa historických aj kúpeľných skvostov a pretože som sa tu narodila, mám k nim hlboký vzťah. Veľmi si želám, aby som raz ... aby som niekedy raz odchádzala z našej fungujúcej stanice tiež s takými rozžiarenými očami a sladkým pocitom.
