Ešte pred sťahovaním do tejto krajiny som mala záujem pochytiť základy jazyka, nech sa ako-tak dorozumiem, keď manžel odíde do práce. Kurz srbčiny som v Bratislave hľadala márne. Nakoniec ma doučoval akýsi chalan, ktorý strávil pár mesiacov v Belehrade. 150 korún za hodinu, na ktorej sme omieľali ja tražim, ti tražiš, on traži... Ďalším levelom bolo vyučovanie s mojou svokrou, špeciálnou pedagogičkou. Dala mi knihu pre prvákov, zošit a musela som si zaviesť aj slovníček. Krátke slohové práce opravovala červenou. Na chate mi po odsekoch čítala Dámu s kaméliami a ja som prekladala do slovenčiny. Potom som spoznala Vesnu, babu, ktorej dnes môžem zavolať aj o polnoci. Kávičkovanie u nej bolo najskôr stresujúce, zvlášť keď som jej pochválila občerstvenie. "Super ti je taj proliv na mafinama," povedala som a Vesna od smiechu skoro spadla zo stoličky. Nuž, nie je preliv to, čo proliv ( hnačka ). Počúvala som aj Vlada Georgieva, jeho texty piesní boli výborným učebným materiálom. A samozrejme filmy. V Srbsku neexistuje dabing, titulkov v cyrilike som sa načítala dosýta.
Vo Vojvodine žije mnoho Slovákov, ktorí sú potomkami evanjelických vysťahovalcov z 18. storočia. Zachovali si krásne de, te, ne, le a v ich reči často počuť archaizmy. A tiež srbizmy. Slovenské domy tu spoznáte ľahko, rastú pred nimi čerešne aj orechy, dvory sú plné kvetov a pred bránou na lavičke oddychujú mamiky v modrých krojoch. Rodný a úradný jazyk menia ľahúčko a automaticky ako kliknutím myšou. Keď som sa tu nevedela po srbsky vykoktať, každý mi milo hovoril "nema problema, objasni slovački, mi tebi ćemo razumeti." Obchod, pošta, telka, káva... a základy boli v hlave. Zaujímavé je, že Srbi nepoužívajú ypsilon, takže vybrané slová nehrozia. Naopak, čo mi doteraz ešte trochu hrôzu naháňa, je budúci čas - doćićemo, ćemo doći, ćućemo se... Preto ak sa dá, budúcnosť prešibane sprítomním. U petak idem je ľahšie ako u petak ićiću. Jasnými znakmi, že mám ešte medzery a treba zabrať, sú aj ďalšie dve veci: občas nerozumiem vtipom a občas nerozumiem slangu mládeže. Snáď ma to na staré kolená doučia moje deti. Obe majú menej ako štyri roky, rozprávajú slovensky a kurz srbčiny majú denodenne na ulici.
Mnohí podľa môjho prízvuku ihneď spoznajú, že som cudzinka. Tipujú to na Poľsko alebo Rusko. Tesne vedľa... Bardejov tu nepozná nikto, no keď poviem Košice, všetci súhlasne prikyvujú. Kamarátov zo Slovenska, ktorí ma prídu navštíviť, zaujíma jeden nápis po celom meste. Úškrn je pri tom neodmysliteľný. Vysvetľujem im, že piće nie je nadávka, ale pitie, nápoje. Česká sesternica zase vypleštila oči, keď v obchode na obale od čaju videla pitomú nánu. Vďaka obrázku pochopila, že je to mäta prieporná.
Nuž, zatváram jazykové okienko a na perách mám zbožné želanie - zdokonaliť sa tak, aby som sa vedela zasmiať srbským skrytým vtipom a mohla blogovať na stránkach s koncovkou .rs
