Som skôr introvert. V spoločnosti toho veľa nenahovorím a je mi jasné, že veľa vecí riešim radšej cez papier než osobne. Baví ma chytať myšlienky do viet, no často cítim v hrdle závoru, ktorá tú vetu nepustí cez hlasivky von. Tak to bolo aj v tom autobuse 39 z Mlynskej doliny. Oproti mne stálo sympatické dievča, bezchybná tvár, krásne oči. Vyzeralo placho. Smutne. Chcela som jej nahlas povedať, že je krásna. Len tak, potešiť ju, nech to vie. Nech jej to pripomeniem. Celú cestu sa vo mne bili „áno" a „nie"... a nakoniec som jej nič nepovedala. Škoda... túžila som, aby to vedela.
Stalo sa mi to už viac krát - vidím človeka a zrazu silno pocítim, že by som mu rada povedala tú vetu, ktorá mi neónovo zasvieti v mozgu. Či v srdci... Chlapíkovi na ulici, že konečne jeden fešák, čo si perfektne zladil šaty. Neznámej pani, keď každé ráno zametá chodník pred domom, že z nej vyžaruje nádherná, upokojujúca energia. Normálne by som jej za to dala čokoládu. Susedovi, že jeho úsmev dokáže odfúknuť moje mraky. Alebo jednej redaktorke, že za jej charakter by si zaslúžila zlatú medailu. Aj včera, prechádzala som okolo tej mladej matky, oči mi skĺzli na jej čierne Dr. Martens, potom som zaostrila na krátky šik účes, letmo som si ešte všimla červený rúž na perách a ak by sa celý film dal pretočiť odznova a ja by som mala odvahu, ťukla by som jej do ramena: „Si odtiaľto? Ešte som tu nevidela takú zaujímavú štýlovú babu, môžeme sa kamarátiť?" A mohla som mať novú kamošku.
Nechcem s ľuďmi flirtovať, líškať sa im ani ohurovať lacnými gestami. Sama nechápem, prečo mám potrebu ozvať sa im. Možno dobre, že som ticho a netrapoším. No možno by som sa mohla aj uvoľniť a otvoriť, veď o nič neide. Ide len o kúsok mojej lásky, ktorú voči nim v tej náhlivej sekunde pocítim...
