Koncom septembra mi zavolala kamoška, či náhodou neviem po nemecky. „Viem, ale len základy. Prečo?“ Jej dcéra, piatačka, hovorí srbsky, slovensky, od prvého ročníka má angličtinu a teraz v piatom pribudla nemčina. Lenže učiteľka je akási nemastná-neslaná. A Nine doma nikto nevie pomôcť mit Hausaufgabe.
Nemčinu som sa učila na základke, plus celý gympel. Naša profesorka chcela byť síce prísna, ale nevedela to. Stále sa usmievala, skákali sme jej po hlave, ťaháky sa používali bežne a jednoducho. Nové slová sme sa nabifľovali na prestávke, učebnice boli plné drobných poznámok s prekladom. Nechápem, ako som mohla zmaturovať na výbornú, keď som o téme Das rote Kreuz nevedela takmer nič.
Angličtina, to bolo iné kafe. Učiteľka ostrá ako britva, hodiny prebiehali pútavo, museli sme dávať pozor a ťaháky – no chance. Ale zato sme vedeli. Keď som si na maturitách vytiahla Williama Shakespeara, učka zagúľala očami, že je to ťažká téma, no povedala som: „It´s ok, I know everything.“
A kamoška na telefóne čaká, čo jej poviem. No dobre, prídem, snáď z toho deutschu niečo oprášim.
Od septembra som sledovala Ninin zošit a knihu a pýtala som sa, čo a ako na hodine robili. V zošite len prepis textu (s chybami) a občas preklad. Vypracované cvičenia podľa vzoru z knihy. Žiadne farebné zvýraznenia, len modré more. Slovníček s pribúdajúcou slovnou zásobou nemajú. Vysvetlenie gramatiky takmer žiadne. Mimoučebnicové aktivity žiadne. Na písomke znížená známka len za to, že sa dieťa pomrvilo a obzrelo.
„Vieš, aký je rozdiel medzi stehen a aufstehen?“ pýtam sa, keď sa učia o režime dňa. „Vám učiteľka nevysvetlila, ako sa tvoria otázky?“ vyzvedám, keď žiadam Ninu, aby sa ma po nemecky čosi opýtala. „Nemôžeš povedať ich oft gehe, osoba a sloveso stoja vždy pri sebe,“ poučujem. Zrazu sa mi to vynára. Slovíčka, minulý čas, nepravidelné slovesá, témy, slohy...
Všetko, čo preberajú v škole, si doma zopakujeme – nielen slovnú zásobu, čítanie textu (so zameraním na bezchybnú výslovnosť) a preklad... ale najmä použitie naučeného v iných situáciách, v nových cvičeniach formou hry, cez vizualizáciu, zábavné testíky a súkromné triky – Kuchen je koláč (U – ako krajec, ktorý dávaš do úst), kochen je variť ( O – ako keď do kruhu miešaš polievku). Popri tom sa zlepšila aj moja základná nemčina.
„Nina, aj keď tu v Pazove ti nemčinu netreba, uč sa... uč sa, kým si mladá,“ hovorím jej. Ako ľahko si potom v Berlíne kúpi lístok na vlak, alebo pôjde študovať do Rakúska a čo keď sa zaľúbi do Nemca?
Učiteľ má v sebe obrovskú silu natrvalo ovplyvniť časť života dieťaťa. Naša dejepisárka to riadne flákala, preto mám k histórii hlboký nezáujem a ledva viem, kedy skončila prvá svetová. Lektorka španielčiny ma svojim stereotypným prístupom natoľko znechutila, že som sa kvôli jej nudnej metóde po treťom semestri (a zvládnutí základov jazyka) na španielčinu vysr...la.
Nie je zriedkavosťou, že dieťa popri školských hodinách cudzieho jazyka chodí ešte na súkromné doučovanie. A nie je zriedkavosťou, že je niekedy na príčine práca učiteľa, ktorý svoje hodiny vedie bez hlbšieho záujmu, bez srdca, bez napredovania samého v sebe... Dobrý učiteľ nie je ten, kto neskúša a nedáva domáce... ale ten, kto dokáže do hlávok vštepiť dlhotrvajúce vedomosti. Česť a sláva takým.
Tu v Srbsku sa letné prázdniny začínajú v polovici júna. Vysvedčenie je teda predo dvermi. Vyzerá to, že Nina bude mať z nemčiny päťku. A jej rodičia, aj ja, sme veľmi spokojní. Pretože päťka je v Srbsku najlepšia známka!
