Denne si prebehnem titulky článkov na slovenských stránkach, nech vidím, čo je nové v rodnej zemi. Máloktorý článok si aj otvorím, asi netreba vysvetľovať prečo. No dnes ma tak vyprovokovala jedna fotka, že som si na článok klikla.
Chudinka influencerka sa z Kanárskych ostrovov musela vrátiť domov na Slovensko, lebo jej zomrela mačka. Vzalo ju to, ok, chápem. Ale nechápem, prečo musí na sociálnych sieťach zverejňovať svoje selfíčko s uplakanou tvárou. Akože – ľudia, pozrite, je mi smutno? Ľudia, pozrite, poľutujte ma? Ľudia, som pekná, keď plačem? Budem mať veľa lajkov?
Viackrát sa mi stalo, že som na instagrame videla selfie, ako ľudia plačú. Samozrejme, že za svoje emócie sa netreba hanbiť, plakať môžu aj chlapi, o smútku a trápeniach sa môže hovoriť aj na sociálnych sieťach. Hovoriť... Ale plakať priamo do kamery? V aute či izbe, hneď v tom momente, keď mi je tak ťažko? Zapnem si telefón a nahrám sa, ako revem – to je nový druh terapie? Egoterapie?
Predsa keď je niekomu ťažko, tak sa vyplače sám, prípadne zavolá kamošku/kamoša/sestru/mamu a dajú si spolu kávu s prílohou sĺz. Kde to ako ľudstvo spejeme, keď sme schopní online plakať, nech svet vidí? Podľa mňa - je ok potom zverejniť video alebo koment „bolo mi veľmi smutno, plakal som preto a preto“, ale je ok okamžite zverejniť „plačem, pozerajte“? S akým úmyslom chytáme ten mobil? Nie sme už schopní vyrovnať sa s vlastnými emóciami bez internetu?
Spomenula som si, že som aj ja raz nahrala na instagram story chvíľu, ktorá mala ostať mimo objektívu kamery. Bolo to asi pred dvoma rokmi. V celom Srbsku v ten večer zúrilo počasie. Vrátila som sa z práce o pol ôsmej večer, keď sa zrazu nebo zatiahlo a začal fúkať vietor, zvláštny vietor. Všetko sa udialo tak rýchlo! Kým som odložila bicykel do garáže, po dvore už lietal záhradný nábytok aj kvetináče. A kým som vošla do domu, počula som čudný buchot a niečo sa rozbilo. Rozpršalo sa. Vybehla som na poschodie na terasu a zistila som, že vietor nám zo strechy odfúkol niekoľko kusov krytiny. Dážď mocnel, o chvíľu šialene šibal, z odkvapových rúr sa lialo. V meste padali stromy, lietali strechy, rúcali sa ploty. A môj syn nebol doma... bol na bicykli v centre, bez mobilu.
Vyšla som pred bránu a ledva som sa udržala na nohách, v správach písali, že rýchlosť vetra dosahovala 80 – 100km/h. A môj syn bol vonku. Do nitky premoknutá, na ulici pred domom, s dlaňami prekríženými na hrudi som márne čakala, kým sa jeho silueta zjaví v zákrute. Neplakala som, ale mala som panický záchvat – veľmi plytký, krátky, prerývaný a hlasný dych, vlastne som ledva lapala po vzduchu, strach mi úplne zviazal hrtan. Mobil som mala v zadnom vrecku, stále som sa pozerala, koľko je hodín a či mi nevolal z nejakého iného čísla. Nič. Celá som sa triasla. Prídu po búrke policajti a prinesú mi jeho telo?
A v tomto stave mi zrazu napadlo, že sa nahrám na mobil, ako dýcham. Zavesila som na story asi 15 sekundové video, ako stojím premočená pred vchodom a v panike ledva lapám po dychu. Dodnes nechápem, aký kus egoizmu mi prevalcoval zdravý rozum.
Po hodine dážď aj vietor utíchli. Presviedčala som samu seba, že syn je múdry a niekde sa schoval. Keď sa panika zmenila na obyčajný materinský strach, začalo sa mi dýchať ľahšie a story som hneď vymazala. Hanbila som sa sama pred sebou za egoizmus... čo som myslela, že ma svet bude obdivovať za to, ako trpím? Že ma budú ľutovať, mojkať, hladkať, súcitiť? Odvtedy trochu viac rozmýšľam, keď idem niečo capiť na sieť.
Práve včera som v rámci mojej práce robila rozhovor s inštruktorom jogy na tému Deň pozitívneho myslenia, ktorý sa zaznamenáva 13. septembra. Povedal mi: „Človek by mal byť každý deň aspoň päť minút sám so sebou. Sám so sebou. Bez telefónu, počítača, telky, bez príbuzných – len on sám. Aspoň päť minút denne vedome vnímať svoje vnútro, vnímať, ako dýcha a čo cíti. Je to jednoduché cvičenie, ale málokto si nájde čas a ochotu obetovať pre seba tých pár minút.“
Namiesto toho hneď ráno skontrolujeme, čo je nové vo virtuálnom svete a možno nám deň „spríjemní“ aj nejaká hviezdička, ktorá si točí selfie ako plače.
