A ďalšia koza, Mária Vrška? Čo sa tá hrá na cool babenku, s „moderným trendy, eco bio raw cool“ priezviskom? (citujem R.S.)
Viackrát som sa stretla s reakciou ľudí, že sa pozastavili nad mojim priezviskom a pobúrilo ich, že nemám –ová. Ako-to-že prečo? Prečo nemám tú írečitú slovenskú koncovku? „Lebo chce byť cool,“ pomyslí si jeden. „Lebo chce zaujať,“ povie si druhý. Alebo „to je znak, že je namyslená krava, keď si nedáva –ová,“ povedia si viacerí.
Za slobodna som bola –ová. Keď som sa natrvalo presťahovala za hranice, rozhodla som sa, že svadba bude tam. Pri vybavovačkách s papiermi sa ma srbská matrikárka opýtala:
„Ako sa chcete volať po svadbe?“
„Vršková.“
„To nemôžete. U nás neexistuje koncovka –ová.“
„Tak potom, Vrška.“
„Dobre.“
Keď sme vyšli z úradu, hovorím mužovi:
„Nechápem, načo sa ma pýtala, ako sa chcem volať, keď sa nemôžem volať Vršková.“
„Lebo si si mohla nechať dievčenské priezvisko,“ vysvetlil.
„Aha.“
A tak mi srbské úrady pri sobáši zapísali Vrška. Keď som s tým prišla na Slovensko, musela som kvôli uzavretiu sobáša v zahraničí kontaktovať nejakú špeciálnu matriku v Bratislave. Chceli sobášny list. Zapísali bez. Potom som si kvôli zmene priezviska bola dať urobiť novú občianku a pas. Nechceli mi dať –ová, vraj Mária Vrška a Mária Vršková nie je identické – a tým pádom by mohlo ísť o dve rôzne osoby. Tak som si na kratšiu verziu mena zvykla.
Zvykla som si na to dokonca natoľko, že som sa tak aj podpisovala. Keď som vo Vojvodine začala pracovať pre vydavateľstvo, ktoré vydáva tituly v slovenskom jazyku, pod svoje texty som sa podpisovala Vrška. No korektorka mi to stále prepisovala na Vršková.
„Ja som Vrška, mám to tak aj v občianskom,“ hovorila som jej.
„Ale my sme slovenské vojvodinské vydavateľstvo, my dávame –ová,“ povedala mi.
Tak som si zvykla aj na Vršková.
Používam tie priezviská hocijako, buď ako situácia vyžaduje alebo spontánne, čo mi prvé príde. Niekde mi píšu aj Marija. Na jednom dokumente dokonca Mária Milan Vrška, po otcovi. Koniec príbehu. Každá má svoj príbeh, aj Vadkerti, aj Jasmina Vrbovská Alagić. A mne osobne je úplne jedno, ako to ja budem mať vytesané na náhrobnom kameni.
