Viem, že si ani neviem predstaviť, ako to v nemocniciach chodí. Ťažká, vysoko zodpovedná práca, asi málo personálu a nízke platy a určite veľa pacientov, dennodenne nové príjmy, nové diagnózy. K tomu každý chorý chce vedieť, čo s ním bude, vyžaduje svojich päť minút pozornosti.
Tento príbeh sa týka blízkej osoby, volajme ju pacient. Ležal v nemocnici v malom okresnom meste, kde mu urobili základné vyšetrenia, nastrkali hadičky, pozorovali týždeň, dva... a pokrčili ramenami. Po naťahovačkách okolo telefonátov a papierov sa pacienta podarilo previezť do Hágov, k odborníkom, ktorí si určite budú vedieť poradiť. Rodina sa teší, že je pacient v dobrých rukách. Naozaj patrí vďaka, úcta a pochvala všetkým špecialistom, ktorí vedia rozrezať telo a svojími rukami odborne narábať tak, aby zachránili človeku život. To sa volá profesionálnosť. Avšak v nemocnici by mala byť samozrejmá aj ľudskosť...
Telo zašili, pacient sa zobudil. Mal ohromné bolesti. Nadávkovali sa lieky, zopár dní pobudol na JIS-ke a potom ho preložili do izby, kde bol zhodou okolností sám. Jeden, dva, päť, osem... dní ako na izolačke. Keďže nemohol veľmi chodiť, spoločnosť mu robil iba starý mobil a lesklá obrazovka telky. Návštevy sú zakázané, nemal mu kto kúpiť vodu, džús, pomaranč. Pil čaj. Nemocničný, sladený čaj, ktorý po pár dňoch nemohol už ani cítiť. Dal si občas vodu z vodovodu. Slabol. Nemohol jesť. Nemal ani silu v rukách, ani apetít... takmer každý deň rovnaké menu, bez šťavy, bez chuti. Jedlo mu položili na stolík a odišli. Keď sa o chvíľu vrátili a tanier bol ešte plný, buď ho vzali alebo nechali pacienta, nech sa trápi, nech hlce životodarnú potravu zo studeného taniera, v tichu pochmúrnej izby. Prišla vizita. Ako sa máte? Sklonili hlavu nad papiere a kým sa pacient na posteli trochu zodvihol a nadýchol, videl už len chrbty bielych plášťov. Keď mu merali tlak a starým, ručným tlakomerom to akosi nešlo, márne čakal na prísľub, že sa vrátia s digitálnym. „Pán doktor, čo je to, slabnem, nemám silu...“ sťažoval sa, stuhnutý od ležania. „Liečbu máte nastavenú, musíte brať lieky,“ znela odpoveď a bodka. Občas mu z personálu vynadali, že musí jesť, aby nebol slabý. A zase rovnaké mäso, fľasnutá nechutná príloha a sladený čaj. Dobrú chuť, pane. Najhoršie vraj boli víkendy. Po chodbe zriedkakedy kto prebehol, len štyri steny, starý mobil a reklamy v telke.
Rozmýšľam, aká by som ja bola doktorka. Aká by som bola sestrička. Aká by som bola sanitárka... ako ľahko je povedať, že ja by som bola lepšia, však? No treba ťahať dlhé služby, a potom sa vrátiť domov, kde čaká na človeka ďalšia šichta, ďalšie povinnosti, problémy... Jedno mám so zdravotníkmi spoločné, mizerný plat. Svoju prácu však milujem a neviem si predstaviť, že by som sa na svojho „pacienta“ neusmiala a nepovedala mu zopár povzbudzujúcich slov.
Operácia sa podarila, pľúca pracujú. No duša sa vymučila takmer na dno síl. Vidím dva obrázky – na jednom pacient umiera, ale má okolo seba prívetivé tváre, ktoré mu venujú tých pár dôležitých minút. Na druhom obrázku sa akoby uzdravuje, rana zarastá, no on leží v ľadovej jaskyni, sám.
Naozaj nechcem kritizovať pracovníkov v nemocniciach, nechodím v ich topánkach a verím, že keby mi pri káve rozpovedali ich príbehy, chápala by som ich. Chcem len skromne a ticho poprosiť, aby sme našli v sebe silu byť k ostatným o kúsok ľudskejší, pozornejší, prívetivejší. Ako otrepane znie veta, že úsmev nestojí nič, ale vie dať mnoho.
Na dne sivej diery sa chúli zranená duša, slabá, spútaná, bezmocná. Koľko to pre ňu znamená, keď sa k nej niekto skloní, usmeje, dotkne, osloví, podá vreckovku, kocku čokolády alebo hoci červené jablko... Päť minút našej pozornosti si niekto môže zapamätať na celý život.
Oci, skoré uzdravenie...
