V sobotu po raňajkách umyjem riad a pri káve rozmýšľam – čo dnes s deťmi? Manžel sa s nimi trochu pohrá, povenuje sa im, ale potom ide za svojimi súkromnými povinnosťami, lebo od pondelka do piatku na ne vôbec nemá čas. A na spoločné výlety nemôžeme chodiť každý víkend. Tak vytiahnem deti na bicykli do centra, pod zámienkou, že musíme kúpiť to a hento, potom ideme na zmrzlinu a na chvíľu skončíme v parku alebo na námestí, kde pre deti vôbec nič nie je. Žiadne lanové dráhy, drevené domčeky, kolotoče, ani pieskovisko. Len širokánsky trávnik, dve malé hojdačky a zopár rozbitých pomôcok na cvičenie. Nadávam, že sa obec nestará. Keby tu postavili poriadne ihrisko, ale fakt poriadne, ja by som bola ochotná za vstup aj platiť.
Kým sa chlapci znudene bicyklujú po parku, vyťahujem mobil a ťukám správu. Pozývam Jasminu, aby k nám poobede prišli s deťmi na kávu. Odpisuje, že nemôže, lebo sú v Belehrade. To isté píšem Jelene. Sú vo vinici. Mirka je aj s deťmi u rodičov. Zdena poslala deti k babke. Zamračene hľadím do zoznamu, komu by som ešte mohla túto sms-pozvánku poslať. Nikomu. Nemám tu veľa kamarátok. Nemám tu mojich rodičov, ani sesternice. A okrem Jasminy nikomu nenapadne, aby pozval len tak na kávičkovú návštevu nás – lebo ony pozývajú svoje mamy, babky a sesternice. Otváram vchodové dvere a so synmi sa prekrikujeme, ktorý film si pozrieme. Papučová nuda.
Na konci prázdnin, presne posledný prázdninový víkend, sa všetci akoby prebudili. V piatok deti odišli na tri hodiny na faru, kde sa konal Klub pre deti – hry, pesničky, biblické vyučovanie a bláznenie na dvore s vodou. Z tej vody mali najväčšiu radosť.
V sobotu sme išli na Gastro Srem, akýsi gastronomický jarmok. Aj keď sa deťom na preplnenom námestí v horúcom počasí medzi horúcimi kotlami a sporákmi veľmi nepáčilo, aspoň si v tvorivej dielni urobili zo slamy srdce a rybku.
V nedeľu kamaráti zo združenia Tatamate robili na námestí humanitárnu akciu, v rámci ktorej bola aj výtvarná dielňa. Nenechali sme si to ujsť. Bola som vďačná aj za tieto drobné programy, ktoré rozbili víkendový stereotyp.
Už si nepamätám, ako som víkendy v detstve trávila ja a či som chodila za mamou každú hodinu, že sa nudím. Synom dovolím počítač alebo mobil len každému po hodine doobeda a po hodine poobede. Máli sa im. Keď im čas vyprší, už sa nudia. Trochu si poskáču na trampolíne, pokopú do futbalky, zahrajú sa s legom, niečo nakreslia... no často zažívam chvíle, že nevieme čo. Som dosť vandrácky typ, najradšej by som sa kade tade poflákala, ale vyjsť si niekam s deťmi – tých možností je tu málo. Kino iba v utorky. Jediná herňa typu Happy Land pre deti tak do 6 rokov. Okolo mesta sú len dlhé lány polí. Za nimi dediny. Cez víkend sa známi rozutekajú... a ja mám v poloprázdnom parku depky, že sa tu nič nedeje.
Zdochol pes a mám chuť kričať:
- na deti, nech mi dajú svätý pokoj
- na kamarátky, že sú fakt „kamarátky“
- na rôzne spolky a organizácie, že pre deti nič poriadne neorganizujú
- na mesto, že kašlú na park
A potom mi v hlave zarezonuje myšlienka, že keď chcem niečo zmeniť, mám začať od seba. Som z toho prekvapená. Ako to, že ako matka neviem deťom vytvoriť bohatý, hodnotný, zaujímavý, kvalitný program? A je to vôbec mojou úlohou? Keď sa deti nudia a ja im just nedám ďalšiu hodinu počítač, nemali by si iný program hľadať a vytvoriť doma sami? Alebo by som mala byť viac kreatívna, aby som im vedela okrem prechádzky či človečka ponúknuť čosi iné, nápadité? Ako sa hrali deti pred päťdesiatimi rokmi? Pošlem synov na ulicu – ale tá je prázdna.
Zapípa sms-ka. Jasmina zase nemôže, išli kosiť na chatu. Rezignujem. Hľadáme na youtube novú komédiu... deti sa smejú, a ja v kútiku cítim smútok.
