Na polícii mi pani za priehradkou oznámila, že jej mám odovzdať staré, dočasné riešenie. A že keď chcem nové, právoplatné, musím ísť najskôr na matriku zaregistrovať sa. A potom sa s dokumentom z matriky vrátiť na políciu. Ešteže pani matrikárka sedí o ulicu ďalej, nuž teda ochotne idem.
Na matrike ma chcú zaregistrovať, ale potrebujú nové ID číslo mojej osoby. To číslo samozrejme nemám. Pani sa ochotne ponúkne, že ak chcem, môže ona za mňa poslať žiadosť o ID na centrálu. Ok, som vďačná, veď vybavovať celé tieto peripetie v srbskom jazyku je fakt fuška. „Príďte o dva, tri dni, už by to tu malo byť," povie sympatická matrikárka s úsmevom. Druhý deň, zaklopem, nič. Tretí deň, zaklopem, nič. Potom je Veľká noc. Ďalší pokus po sviatkoch, ešte nič. Potom je tu prvomájové voľno, predĺžený voľný víkend, po ňom nič. Mladá matrikárka už tiež strácala trpezlivosť, nuž zodvihla telefón, aby zistila, kde to brzdí. Odpoveď? Pretože mám viac ako 18 rokov, musím si žiadosť o ID vybaviť sama, preto treba zacúvať o ulicu nižšie na políciu a tam pýtať potrebný dokument, s ktorým treba prísť na matriku. Moje nervy, nádych, výdych.
Polícia, priehradka č. 5. Keď pani úradníčka pochopila, o čo mi ide, ochotne na mňa vychrlila trojminútový monológ plný formulárov, šekov, poplatkov, potvrdení. Na záver, aby som jej neodpadla pred okienkom, posunula mi v cyrilike predtlačený zoznam v bodoch, čo všetko musím urobiť. Ešteže som na základnej na polroka stihla ruštinu, azbuka je podobná, nuž čítam ako prváčik. A je to jasné a jednoduché ako facka, len štyri body: 1. jedno ( akési, čerstvé ) potvrdenie z matriky, 2. vlastnícky list, 3. dva šeky na uhradenie poplatkov za úkony na polícii, 4. jeden šek na uhradenie poplatku štátu.
Nádych, výdych, matrika. Tlačiareň tlačí, moje potvrdenie z bodu 1 zazrelo svetlo sveta. Zadarmo to samozrejme nebude... ďalší šek na úhradu. Ping a pong sa ešte neskončilo, čakám na vlastníka s listom vlastníctva z bodu 2. Vyplatiť šeky, to je už malina. Svet je opäť raz krásny... Preto nechcem chodiť k lekárom, na úrad, do banky a všade, kde treba čosi vybaviť, lebo je to svet plný paragrafov, zákonov, smerníc, dokumentov, formulárov, poplatkov, čakania, potvrdení, pečiatok a ja som ako biela loptička medzi raketami. A keď mám s tým problém ako mladá, vitálna žena, čo potom taký dôchodca s poruchami sluchu alebo babka s paličkou v ruke?
Z druhej strany, keď si predstavím, že som zamestnankyňa úradu a sedím v kancelárii, kde sa každý deň stretávam s mne známou terminológiou, jasným postupom, drnčiacimi telefónmi a dlhým radom čakateľov s často nechápavými tvárami, tiež by som potrebovala kilo pevných nervov. Preto rešpekt na jednej, aj druhej strane. Úradník by mal byť trpezlivý, empatický, ochotný, mal by sa vyjadrovať jednoducho, pokojne, zrozumiteľne, veľké plus za otvorenosť hľadať nové spôsoby pri riešení problému a za písomné priloženie poznámky, aby sa dezorientovaný klient v záplave informácií nestratil. A klient by si mal uvedomiť, že nervozitou, zvyšovaním hlasu, predbiehaním, frflaním a nadávaním nepomôže ani urýchleniu procesu, ani spríjemneniu atmosféry v úradnej budove.
Môj ping pongový príbeh je hotový cirkus, chaos a krútim hlavou, ale mám pri tom úsmev a z pevných nervov neubudlo. Prečo? Lebo aj na polícii aj na matrike sa ku mne správali ľudsky, milo a trpezlivo. Robia si svoju robotu dobre. A nezlostím sa, aj keď mám na stole štyri šeky na vyplatenie, veď zlosťou zákony nezmením. Len sa proste usmievam, že tento svet je šialený, a zároveň tak krásny.
