Utorok - Tečie mi z nosa. Bolí ma hlava. Doobeda sedím na gauči, na pol úst čítam mladšiemu rozprávky a nalievam sa teplým čajom. Vrecká aj kôš sú plné vreckoviek. Nevadí, prejde to. 13h, dvere sa nečakane otvárajú a vojde nachladený manžel, ktorý to v práci vzdal a mieri do postele. Do večera ťahám šichtu sama.
Streda - Upchatý nos. Zišlo by sa povysávať, navariť, trochu to tu dať do poriadku. Dvojročný syn kašle, skúšame ochutnať citrón. 15h, volám Helenke a ruším svoju účasť v Belehrade na besede s Ivanom Štrpkom. Do kelu! Treští mi v hlave, ani dnes nič zo zumby.
Štvrtok - Všade vreckovky. Konečne pripravím polievku a próju. Neide mi počítač, ten kábel je už úplne na šrot. Baterka detto. 12h, píše Vesna. Žalúdočný vírus z našich detí úspešne prešiel na jej dcéru. Sorry.
Piatok - Počítač sa umúdril, narýchlo vyberám zopár fotiek a utekám, nech mi Fotoljubiša urobí darčekový kalendár. Vzápätí si nadávam, že som mohla vybrať krajšie fotky. Bolesť hlavy doznieva, denná dávka 30 vreckoviek ma ešte drží. Dúfam, že dnes o 18.30 už konečne pôjdem na zumbu.
Občas sa sťažujem, že mám život nalinajkovaný, samý režim, harmonogram, kolotoč do kruhu. A občas, keď z toho kolotoča vybočím, môže mi byť zle a chcem sa vrátiť do svojich stereotypov. Lebo v nich vlastne cítim stabilitu. A stĺp potrebuje byť silný.
Čaká ma pekná sobota a nedeľa. Hlásia slnečno, 6 stupňov. Či už s vreckovkami alebo bez nich, teším sa na lepenie vianočných obálok a akciu v kulturáku kvôli čerstvej ročenke. Bude to tiež vybočenie z všedných koľají. Ono je to vlastne tak, že všetci máme svoje koľaje, sme sami sebe rušňovodičmi a záleží len na tom, cez ktoré okienko budeme vykukovať na svet. Bože, keby som bola taká múdra a silná, aby som si vždy vedela vybrať ten správny pohľad...
