V septembri pred našou bránou zaparkovalo auto. Vyšla z neho vysoká štíhla blondína a chcela si požičať nejakú učebnicu, lebo sa práve prisťahovali a naši synovia boli spolužiaci. Potom sa chcela opýtať, či je tu nejaký dobrý prekladateľ, potom kde môže vybaviť to a kde ono, potom potrebovala pomoc s balíkom a clom, s vybavením povolenia, s oným a hentým. Skamarátili sme sa. Bola som rada, že jej môžem byť nápomocná. Že ideme na kávu. Že ju môžem pozvať na obed, že ideme do kina, že ideme vymetať sekáče.
Po polroku, bolo to raz pri obede u nás v kuchyni, ma prebodla pohľadom. Medzi rečou totiž vysvitlo, že som ju veľmi sklamala. Istý známy jej zveril tajomstvo, ktoré si mala nechať pre seba (babskú taľafatku z mesta, kto s kým začal chodiť). Ona ho prezradila mne a mala som si to nechať pre seba... no mne to pri jednej príležitosti vykĺzlo z úst von. Trikrát som sa jej v tej kuchyni ospravedlnila. Ďalší mesiac som jej písala správy, nech príde na kávu, nech sa zastaví a na Veľkú noc som jej poslala pozdrav. Z jej strany nič. Múr, ticho, chlad.
Prešlo ďalších šesť mesiacov, keď som si uvedomila, ako sa vo mne menia emócie – od prekvapenia, zahanbenia, hryzenia svedomia, cez smútok, ľahostajnosť, nepochopenie, až po urazenosť a hnev. Vnímala som, že zrazu v sebe nosím voči nej ostré, nepríjemné pocity, ktoré ma zaťažujú. Čo s nimi? Ako sa ich zbaviť? Navštívila som terapeuta...
Teda, Jaro nie je ozajstným diplomovaným odborníkom, ktorý sedí v ordinácii, ale je ozajstným špecialistom, ktorému verím. Okrem svojej práce sa venuje joge, absolvoval množstvo kurzov a seminárov, medituje, cvičí, maľuje obrazy, má biozáhradu a psa. Keď som vstúpila do jeho domu obkoleseného zeleňou, vedela som, že som na správnom mieste – vôňa éterického oleja, sušené jablká, farby, knihy, obrazy, sochy, kam som sa pozrela, všade harmómia a pokoj.
Najprv som mu rozpovedala príbeh, ktorý už viete. Pozorne ma počúval, občas mal doplňujúcu otázku. Povedala som mu, že s tou kamarátkou sa naše cesty rozišli. Nehnevám sa na ňu, má právo na svoj názor, na svoju cestu. A ja ten vzťah nechcem ani nejako získať naspäť, jediné čo chcem – prestať v sebe cítiť negatívne, ostré emócie. Jaro sa na chvíľu zamyslel: „Dobre, dá sa s tým niečo robiť, vlastne je na to jednoduché a účinné cvičenie.“ Položil predo mňa kus papiera a pero. „Na vrch napíš JA SOM... a doplň emóciu, ako sa cítiš vo vzťahu s kamarátkou.“
Napísala som „JA SOM DOTKNUTÁ“, čo sme neskôr počas cvičenia upresnili na URAZENÁ. Ďalej som mala napísať: prečo (čo mi kamarátka urobila), čo chcem, aby ona urobila teraz, čo by som jej poradila do života, čo by sa malo stať, aby sme nadviazali kontakt. Mala som napísať čo najviac negatívnych charakterových vlastností, ktoré u nej vidím a nakoniec, čo nikdy viac nechcem, aby sa stalo. Pri každej odpovedi sme sa zastavili a debatovali, Jaro mi pomáhal pochopiť moje pocity a občas mi ponúkol svoj nestranný, objektívny pohľad. To bola polovica práce.
V druhej časti terapie sme sa vrátili na začiatok zoznamu a všetko sme dávali do prvej osoby. „Ona je voči mne tvrdá“ sme preformulovali na „ja som voči sebe tvrdá“ a mala som nahlas rozmýšľať, či je to pravda. „Chcem, aby sa na mňa nehnevala“ na „chcem, aby som sa na seba nehnevala“ – hnevala som sa niekde v podvedomí sama na seba? „Ona by sa mala pozrieť do zrkadla, nech vidí, ako sa správa voči blízkym“ – ako sa ja správam voči blízkym? „Ona je drzá, namyslená, pyšná,“ – som ja taká? Som zásadová? Tvrdá? Namyslená? Celá „hra“ trvala dve hodiny. V jednej chvíli som sa aj rozplakala, keď som si uvedomila, prečo mi nie je tej straty vlastne ani ľúto. Dve hodiny písania, premýšľania, dialógu s Jarom, aj so svojím vnútrom – a zrazu sa ťažoba minulosti z mojich pliec odopla a pocítila som pokoj.
Najdôležitejšie myšlienky, ktoré som si odniesla: my sme neboli naozajstné kamarátky. Samu seba som otravovala tým, že som v sebe nosila ten konflikt. Odpustila som si. O stupienok viac som si začala vážiť samu seba – a ostré emócie sa zmenili na jemnú vlnu, ktorá odplávala preč. Jaro mi vysvetlil, že som si potrebovala jasne a presne pomenovať to, čo cítim a že je to cvičenie podľa Byron Katie, Američanky, ktorá sa venuje metóde sebaspytovania.
Prešiel týždeň od tejto terapie. Ostré pocity sa nevrátili. Jediné, čo cítim voči známej z minulosti, je na jednej strane vďaka, že som sa niečo nové o sebe naučila a na druhej strane akási ľahkosť, až ľahostajnosť. Proste odopnutá minulosť, ktorá ma už neťaží. Kiežby bolo okolo nás viac takých terapeutov, ktorí chcú skromne a dobrosrdečne pomôcť tým, ktorí pomoc hľadajú. Keby si Jaro otvoril ordináciu u seba doma, určite by ste odchádzali spokojní.
