Lebo leto sa dá ľahšie zniesť na Slovensku, kde je veľa lesov, riek, potokov. Moji rodičia žijú v tichej lokalite na konci Bardejova, od vchodových dverí do lesa je minúta chôdze. K rieke Topľa maximálne desať minút. Aj keď sú horúčavy, akosi ľahšie sa dá dýchať – či už za múrmi domu alebo hoci aj pri fontáne v centre mesta, prípadne na prechádzkach lesom.
Vojvodina je rovná ako doska. Všade polia, lúky, rovina. Tu v meste nemáme ani rieku, ani potok. Najbližší Dunaj je asi 10 km od nás. Najbližší les Fruška Gora asi 30 km. Leto. Páľavy, dusnota, spara, komáre. Dnes meteorológovia predpovedali 36, maximálne 40C. A ty, človek, ži.
V zime je to zase naopak. Nemám rada veľké mrazy, roláky, šály a neforemné otepľovačky. V zime je v Bardejove riadna kosa. Preto mi je vtedy lepšie viac na juhu, v Pazove. Aj tu sú síce obdobia s teplotami pod nulou, ale klíma je nejaká miernejšia. Zriedkakedy tu potrebujem čiapku.
Čím som staršia, tým viac som meteosenzitívna. Pri zmene ročných období potrebujem aj pár dní, kým sa moje telo, no aj psychika, vyrovná so zmenami. Mám veľmi rada jar, no aj tak keď vo vzduchu cítim prvé jarné vône a preskakujem mláky blata, na pár dní ma to rozhodí. Mám rada aj jeseň, tie farby, romantiku, pokoj. No len čo ráno pocítim chladný vánok, prichádzajúca zmena ma na chvíľu strasie aj v duši.
A tak, po troch týždňoch v Bardejove, kde som spala pri otvorenom okne, aby som cítila príjemný letný vzduch, som sa vrátila rovno do pekla. Do rozhorúčenej Vojvodiny, kde spím pri otvorenom okne a aj tak sa nedá dýchať. Múry domu sú prehriate. Preto si tu takmer všetci doma zapínajú klímu. My ju nemáme, vraj nie je zdravá.
Riešením by ozaj asi bolo to, o čo sa ide snažiť Ministerstvo poľnohospodárstva v Srbsku – aby sa zalesňovalo, zalesňovalo, zalesňovalo. A za tie roky, kým stromy vyrastú, v správach o počasí si asi viac budem všímať informácie pre meteosenzitívnych ľudí... a možno sa dám aj na nejakú meteo-jogu, ktorá ma naučí, ako ľahšie prežiť za každého počasia.
