S čiapkou na hlave v májovom ráne odprevádzam deti do školy. Domov sa vraciam nadšená, lebo je ticho, lebo si urobím kávu a bude pekný deň. O pol deviatej do seba hodím kúsok koláča, zapnem počítač a idem vyvešať plný kôš bielizne. Zavesím prvý uterák, zazvoní mobil. Učiteľka.
„Haló?“
„Dobrý, váš syn si v triede umýval topánky a má ich celkom premočené, aj ponožky má mokré. Teraz je bosý. Doneste mu suché veci, dobre?“
Kôš s bielizňou poslušne čaká na terase, kým ja v chvate zabuchnem dvere. Ešteže je škola blízko, o 20 minút som naspäť. Takže, vyvešať prádlo. Potom zase mobil, tentoraz volám ja.
„Ahoj, prosím ťa, pozrieš sa mi na tie vlasy? Lebo ja sa už na nich pozerať nemôžem.“ Prežívam ťažkú fázu. Po siedmich rokoch extra krátkeho strihu puštam kosu, ako sa tu hovorí - chcem si nechať narásť dlhé. To medziobdobie bolí. Kaderník ma objednáva na jedenástu. Mám celú hodinu a pol na to, aby som si konečne sadla za komp a venovala sa aj práci, robím z home office. A kde je káva? Mínus 5 minút.
Darí sa mi. Preklikávam maily, word, slovníky, hľadám obrázky, upravujem ich... ide mi to. Očami skĺznem do pravého dolného rohu. Čo? Desať štyridsaťpäť. Beriem peňaženku a zase v chvate zabuchnem dvere.
U kaderníka sa mením na krásku. Vzadu zastrihne, hore preriedi, pedantne sa venuje každému vlasu. Fénuje. Sledujem, akú kefu používa. Takto to musím robiť doma aj ja, aby som už bola vždy pekná. Aj s novými okuliarmi, veľkými, trochu retro. Nosiť ich, to chce trochu odvahy. Mám ju? S uhladeným účesom sa hneď cítim lepšie.
A znovu do školy, je po vyučku. Prváka na bicykli ešte samého domov nepustím. Učiteľka oznamuje, že od zajtra na telesnú namiesto teplákov treba už kraťasy. „Poď, ideme hneď kúpiť nové. Tie z minulého leta ti už asi budú malé,“ ťahám syna do obchodu. „A vieš čo, nestihla som ani variť. Poďme do pizzérie, urobíme tam hneď aj domáce a počkáme do pol tretej na brata, kým mu skončí škôlka.“ Stojím pred skúšobnou kabínkou, zvoní mobil. Manžel.
„Kde si? Kedy prídeš domov? Pred dverami stojí majster, prišiel vymaľovať tú detskú.“
Asi mi niekto zabudol pripomenúť, že aj toto je dnes na programe. No nič, domáce sa budú písať doma. Spotená otváram vchod majstrovi, ospravedlňujem sa, že som z detskej nestihla vypratať všetky veci, varím kávu, varím maxirýchle cestoviny so smotanou, píšeme domáce, učíme sa básničku naspamäť, umývam riad a zase letím do škôlky. Rukou si uhládzam účes a tvárim sa vyrovnane.
Domov sa vraciame o pol štvrtej. Majster maká a trochu sa pri pohľade na mňa smeje.
„Čo je? Smeješ sa zo mňa?“ pýtam sa.
„Áno. Čo si bola u kaderníka?“ Poznáme sa dlhšie, vie, ako som vyzerala pred týždňom.
„Bola. A čo, je to smiešne?“
„Je.“
„No super. Si hladný?“
„Som.“
Dolu schodmi schádzam omráčená, nenápadne pozerám do zrkadla a vidím tam unavenú ženu. Sú tie vlasy fajn? A pristanú mi vôbec tie okuliare? Na hľadanie odpovede teraz nemám čas. Dávam deťom fixy a vystrihovačky so zvieratkami, zbehnem cez ulicu do obchodu kúpiť múku a droždie, rýchlo hľadám recept na šišky, cesto kysne, varím polievku, pripravujem mladšiemu batoh na gymnastiku, pražím šišky a medzitým 50-krát odpovedám na detské otázky.
O piatej volám majstra na večeru. O pol šiestej pred domom trúbi manžel, berie malého na šport, budú preč do siedmej. Skontrolujem mobil. Sms. Do kelu, prúser. Rýchlo otváram počítač, mail, word, riešim, kombinujem, oznamujem, ruším. Už som fakt unavená. Manžel sa vracia vyžmýkaný, deti behajú po dvore, ohrievam večeru, umývam riad. Majster si v detskej píska.
Pol desiatej večer. Deti zaľahli. Manžel zaľahol. Všade ticho. Pozerám do zrkadla, dávam si z očí dole maskaru a skúšam si prehrnúť vlasy v protismere uhladenia. Otras. Zviera. Už sa mi nič nepáči. V tmavej izbe, v tmavom okne, sa odráža svetlo môjho monitora. Vybavujem posledné maily. Narýchlo naťukám ešte tento blog. A potom si zložím nové, ružové okuliare a padnem do postele s vedomím, že noc je liek, ktorý mi dá silu zvládnuť aj ten kolotoč zajtra. Kým úplne odplávam do snov, mám zase tú istú prosbu: „Bože, ďakujem ti za krásny deň a dovoľ, nech sa zobudím aj zajtra, aby som tu bola pre svoje deti, ktoré ma tak veľmi potrebujú...“.
