Nerozumiem tomu. Všetko bolo naozaj v poriadku. Na návštevu k nám sa tešil, chcel vidieť chrám svätého Sávu aj prírodnú rezerváciu Obedska bara. Venovali sme sa mu ako vzácnemu hosťovi. Pozvala som ho do obľúbeného Pevca na pohárik dunje, prechádzali sme sa s deťmi po centre, opekali u nás na záhrade, bol október. V hosťovskej prebýval šesť dní a všetko bolo fajn. Kámoši. Keď sa lúčil, objali sme sa a on si vzdychol so slovami: „Dobre. Dobre...". Vlak zapískal na odchod.
O týždeň som od neho dostala veľkú obálku. A kratučký list. Že mi zabudol vrátiť malú peňaženku a posiela aj tých osemsto dinárov, veď čo on s nimi na Slovensku. A že sa mi snáď bude páčiť darček, ktorý pripája. Z obálky som vylovila malý kamienok, ošúchaný, sivý, s tyrkysovými plôškami. Bol puknutý. Keď som ho otvorila, vypleštila som oči, pretože takú krásu som nečakala. Vnútro bolo posiate malinkými fialovými kryštálikmi ametystu. Skvost čistej prírody. A tiež posledný prejav, ktorý som od kamaráta dostala.
Život bežal ďalej a ja som nadviazala na môj zvyk, napísať mu jednu - dve smsky týždenne. Také milé kecy - „ako sa máš, čo robíš, bol si na chalupe?" Odpoveď neprišla. „Hej, kámo, čo sa neozývaš, si ok?". Nič. „Prepáč, že ruším. Prosím ťa, poradiť mi bylinku na žalúdok." Ticho. Poslala som mu aj list, vnútri článok, viem, že ho to zaujímalo. A opäť nič. Niečo sa muselo stať. Určite žije - ak by nie, už by som o tom vedela. Vari som ho nejako urazila? Nahneval sa? Povedala som niečo nevhodné? Nepáčilo sa mu u nás? Neviem...
Napísala som mu aj na meniny. Aj na Mikuláša. Správa je vždy doručená, mobil funkčný. Odpoveď žiadna. Cítim, že to číta. A chce byť bez slov. Bez toho, aby som dostala vysvetlenie. Rešpektujem to, avšak trochu to bolí. Snáď sa ešte stretneme, chcem mu vrátiť knihu. Nebudem sa na nič pýtať, len mu smutne podám Vranac, fľašu srbského bieleho vína, ktoré mu u nás chutilo. Želal si, aby som mu raz také priviezla.
