Asi po mesiaci v Srbsku, po základnej aklimatizácii, som sa pustila do hľadania práce. To bude hračka, kvality mám, šak som prišla z Blavy, neee? Prvá cesta viedla do špeciálnej školy, srbskej. Moja srbčina však bola na úrovni 0,5. Odpoklonkovali ma s vysvetlením, že teraz nemajú voľné miesto a ak by som sa u nich o zamestnanie uchádzala v budúcnosti, musím sa zdokonaliť v jazyku. Ok, má to logiku.
Tak šup-šup do slovenskej základnej školy. Tu s jazykom určite problém nebude. Pán riaditeľ bol síce milý a ústretový, ale žiadne šance mi nedával. Nemám potrebný vysokoškolský smer. Nemajú miesto. Vraj musím mať srbské občianstvo, keď chcem pracovať v štátnej škole. Otravovala som ho viackrát. Bože, veď nech ma nechá učiť aspoň slovenčinu alebo výtvarnú. Zaklincoval ma tak, že som už viac neobťažovala: „Ak by sme aj mali voľné miesto, o prijatí nového zamestnanca nerozhodujem ja sám, máme na to komisiu. Myslíš, že by štyria ďalší ľudia zahlasovali za teba, cudzinku, keď môžeme prijať niekoho z domácich?" A keď manžel pridal bu-bu-bu o nostrifikácii diplomu ( papierovačky na pol roka, poplatok 720 eur a možno -kiežby!- o krátky čas vznikne nejaká dohoda s EÚ, že už nostrifikácia nie je potrebná ), nuž som na školstvo zanevrela.
Krok tri - slovenské inštitúcie. Priznávam, žiadosť o zamestnanie v tunajšom slovenskom rádiu som riešila zbabelo, vhodila som im do schránky len motivačný list a životopis. Samozrejme, že sa neozvali. Určite papiere čo najrýchlejšie hodili do koša, zasmiali sa a tuhšie sa zahniezdili na svojich stoličkách. V knižnici - nema šance, nema mesta. Volala som aj na veľvyslanectvo do Belehradu, určite tam potrebujú nejakú Slovenku, sekretárku, recepčnú, upratovačku... Nič.
Nevzdávam sa. Počúvam oglasi za posao na rádiu, kupujem inzertné noviny. Krúžkujem, volám, chodím, škrtám. Neprijali ma na miesto opatrovateľky k dvojročnému dievčatku do rodinného domu v Zemune. Vraj, keby sa nečakane stalo niečo zlé, nevedela by som sa pohotovo vynájsť v cudzom prostredí. Neprijali ma na miesto predavačky v športovom obchode. Nemám skúsenosti s predajom. Ani do obchodu medzi vany a sanitu ma nechceli. Ktorý šéf by sa trápil s dokumentáciou zamestnanca, čo nemá občianstvo ani číslo JMBG. Keď ma nevzali ani do cukrárne, ani na sezónny predaj zmrzliny, kráčala som teda na pohovor na gazdinku a upratovačku do veľkého sídla podnikateľskej rodiny. Páčila som sa im. Poriadkumilovná Slovenka s vysokou školou. No ale vycestovať dva krát za rok na Slovensko na týždeň - dva? Neprichádza do úvahy, veď kto by im varil a upratoval? Status - nezamestnaná. Tak som radšej otehotnela.
Prešlo päť rokov. Som doma s mladším synom, ale o rok pôjde do škôlky už aj on. Zmenilo sa veľa - a tiež nič. Moja srbčina 3 a pol. Občianstvo - všetky papiere dávno odovzdané, opečiatkované, všetky dane dávno zaplatené. Čakajte v schránke vyrozumenie. A ja dodnes čakám ako na Godota. Nostrifikácia ništ. Uznávam, som lenivá, nemám presvedčenie, že ju nutne potrebujem a vlastne... zmenilo sa to, že v špeciálnej škole pracovať nechcem. A zmenilo sa to, že ja vlastne už pracujem ako externá redaktorka pre tunajšie časopisy, ale zadarmo. Je mi trápne drankať od nich zopár eur za uverejnené články. Pa, lepotice, šta sada? Sirény Tour de Job čoskoro zazvonia na druhé kolo a ja asi vyhrabem ten starý kontakt na pána Z., nech mi ešte raz naťahá medové motúzy popod nos...
