Vošla som do izby a kým sa na sporáku varilo pravé kravské mlieko, čumela som na lístok a premýšľala. Žiadny dôležitý list nečakám. Časopis mi vždy vsunú priamo do schránky. Hádam nikoho zo známych nenapadlo posielať vianočnú pohľadnicu doporučene. Výsledky tej jesennej súťaže budú až o týždeň. Skoro mi vykypelo mlieko, keď som na to prišla. Viem, viéééém!!! To bude určite úradné oznámenie, že mi konečne schválili srbské občianstvo a som teda právoplatná Srbka! Na toto oznámenie čakám už celé veky. Ešte pred piatimi rokmi som podala prvú žiadosť o občianstvo, ďalšie tri roky som sa musela pravidelne hlásiť na cudzineckej polícii, dopĺňať dokumenty a platiť mastné poplatky. Pred rokom mi inšpektor Srđan veselo oznámil, že papierovačky skončili, podmienky sú splnené, všetko je kamsi odoslané a teraz už len musím čakať na oznámenie v schránke, že som Srbka. A ja som čakala a čakala ako pako, aj som sa bola neskôr informovať, ako sa veci majú a dostala som len odpoveď pokrčením ramien: „toto už nie je v mojej kompetencii, musíte čakať." A práve pred pár dňami som na celú záležitosť veľmi silno myslela, takže som to k sebe privolala, pritiahla. Asi od radosti vybozkávam nášho šibnutého psa.
No počkať, takáto vec sa stáva raz v živote a treba to patrične osláviť. Zajtra večer mám voľno. Veľká kinder torta z Mediusu, kafe, džús, nejaké slané griskalice, mala by som upiecť aj gibanicu alebo proju. Či radšej pizzu? Hm, tak o šiestej večer by to bolo super. Zavolám svokrovcov a Baceho. Vesnu s deťmi, Irenu s deťmi... to máme spolu 13 ľudí. A nikomu dopredu nepoviem, prečo ich pozývam. Šupa! Tak už som Srbka... keď im to prezradím, možno mi aj vytryskne slza dojatia. A dám si to biele tričko Srbija. Bude tá dvojkilová torta stačiť? A pozvem ešte niekoho?
Dnes som sa cestou na poštu tešila ako malé decko. Keď to bude čierne na bielom, musím potom zbehnúť do obchodu a všetkých obvolať. Balóny asi kupovať nebudem, to už by bolo priveľa. Aj keď... deti by sa pohrali. Podávam lístoček pani za okienkom, tlak mám 220 a usmievam sa ako pripečená. Pani sa šikovne pohrabe v regáloch a podáva mi malý balíček. Od prekvapenia jej neviem prečo ďakujem po anglicky. „Čo? To čo je toto?" pýtam sa samej seba so skysnutým úsmevom. Odosielateľ - mama, Bardejov. Mama, mňa z teba porazí! Žiadna torta, žiadna Serbia. Vianoce sú v plnom prúde a akože by starí rodičia neposlali vnúčatkám darčeky pod stromček. Nuž, štafetu radosti podávam do rúk mojim deťom, na Slovensko posielam ďakovnú sms a dobre, že som nestihla kúpiť tortu. Zo sklamania nad vlastnou naivitou a nad rýchlosťou srbských úradov by som ju totiž celú zožrala sama.
